Späť na zoznam
29. apríl 2019
Vedeli ste, že…?

Index inklúzie: Aké bariéry sa vynárajú vo vzdelávaní a participácii v školách a komunitách?

Inklúzia je ideál, o ktorý sa môžeme usilovať, ale nikdy ho úplne nedosiahneme. Zároveň ale platí, že akonáhle naštartujeme proces participácie všetkých členov v spoločnosti, smerujeme k inklúzii. To iste platí aj v školskom prostredí. Inkluzívna škola je škola v pohybe. Bránia vám v tom pohybe nejaké bariéry? Vitajte pri druhej pomyselnej diskusii o inklúzii.

Aké sú ciele inkluzívnej spoločnosti? Jedným z nich je určite podnecovanie a podpora škôl bez ohľadu na to, do akej miery je na začiatku procesu rozvoja tá ktorá škola považovaná za inkluzívnu. A akým prekážkam čelíme ako spoločnosť, aby sme takýto cieľ vo vzdelávaní dosiahli a zapojili doň každé dieťa? A keď hovoríme každé, myslíme tým skutočne každé.

Spomínate si ešte na publikáciu Index inklúzie? Je to praktická kniha, ktorá, ako v nej jej autori Tony Booth a Mel Ainsow sami uvádzajú, pozýva každého jej čitateľa do diskusie o tom, v čom a ako sa môžeme jednotlivo i ako komunita zlepšiť. Ako byť viac inkluzívny a inkluzívni. Pretože je dnes stále ťažké túto knihu na Slovensku získať, rozhodli sme využiť jej potenciál inak. Vitajte pri druhej diskusii. Tentokrát sme sa pýtali:

 

aké bariéry sa vynárajú vo vzdelávaní a participácii v školách a komunitách?

 

Odpovedá Riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti (NOS) Ján Orlovský :

„Tie bariéry sú predovšetkým v našich dospelých hlavách, ktoré vychádzajú z naučenej zotrvačnosti a neochoty inak myslieť. Stačí nám len jedna generácia na to, aby sme úplne zabudli na zásadné udalosti a odkazy našej minulosti.  Vyrastáme tu v pokojnej komunite prevažne bielych kresťanov, v ktorej sa jej významná časť domnieva, že o „cigánov, retardov a kriplov“ sa stará alebo má postarať štát v osobitných školách.

Preto sme na realitu inakosti v našej rýchlo sa meniacej súčasnosti len zriedkavo dobre pripravení. A hoci sa deti vedia prispôsobiť akejkoľvek zmene oveľa rýchlejšie ako my dospelí, sme to práve my, kto tvrdí, že deti sa nedokážu vyrovnať s novými výzvami a je našou spoločenskou a rodičovskou povinnosťou ich pred možnými dôsledkami a zranením chrániť.  Smutným výsledkom takejto starostlivosti je, žiaľ, len odmietnutie našich hodnôt, rozkol, rebélia a radikalizácia. 

A my pritom potrebujeme presný opak – rýchlo starnúca populácia si totiž vyžaduje dobrý medzigeneračný dialóg viac ako kedykoľvek predtým.  Nie však ten, z ktorého cítiť vševedkovský pohľad starších zhora nadol. Na začiatok by stačilo, ak by sme sa naučili načúvať s naozajstným rešpektom k názorom detí a mládeže.  A ako druhý krok navrhujem pri načúvaní zbaviť sa úškrnu blahosklonnosti a začať s tými nápadmi niečo naozaj robiť...“

 

Odpovedá konzultantka z projektu Škola inkluzionistov na podporu inklúzie Michaela Bubelíniová:

„Bariér je pomerne veľa a sú z rôznych oblastí. Tou podľa mňa najväčšou je mentálno-kultúrne nastavenia ľudí na Slovensku. Inakosť pre nás nie je hodnota, ale považujeme ju skôr za ohrozenie. Ešte donedávna sme všetkých „iných“ ľudí priam odpratávali do ústavov poriadne ďaleko od centier miest. A tento postoj antiinakosti je aj dnes výdatne podporovaný rôznymi extrémistickými skupinami, ale bohužiaľ aj mainstreamovými politikmi. Je to dlhá cesta, kým sa to podarí zmeniť v hlavách ľudí.

Ďalšie prekážky sú organizačno-technického charakteru. Pod tým mám na mysli celkový prístup nášho štátu k realizácií inklúzie. Až donedávna sme tento pojem márne hľadali v oficiálnych dokumentoch a stratégiách Ministerstva školstva SR. Od minulého roka je to už našťastie inak, ale ani to nie je dosť. Len povedať, že našim cieľom je inkluzívne vzdelávanie podľa fínskeho modelu naozaj nestačí, ak k tomu nepridáme potrebné financie pre školy.

Mám na mysli financie napríklad na vyššie personálne nároky, odborných pracovníkov do každej školy, prípadne menší počet detí v triedach. A v neposlednom rade aj celkovo inak orientované kurikulum – nielen na kognitívnu oblasť a individuálny výkon, ale aj na rozvoj sociálnych zručností a spoluprácu.

Tretiu oblasť prekážok by som nazvala medzery a nedostatky v príprave a vzdelávaní učiteľov a odborných pracovníkov, ktorí sú v priamom kontakte s deťmi a ich rodičmi. Je veľká škoda, že hoci dnes existuje veľké množstvo kvalitných materiálov, metodík a skúseností s implementáciou inklúzie v rôznych krajinách, pedagogické aj ostatné fakulty ich využívajú pri príprave budúcich pedagógov a odborných pracovníkov len málo.

Veľmi podobné to je aj s oficiálnych ďalším vzdelávaním zo strany štátu prostredníctvom metodických centier. A preto túto medzeru musia významne vypĺňať neziskové organizácie, tak ako napríklad Nadácia pre deti Slovenska s projektom Škola inkluzionistov. Mohla by som pokračovať v ďalšom vymenovávaní, ale myslím, že aj tieto tri oblasti znamenajú poriadne veľa práce, ktorú treba urobiť, aby sa naše školy a komunity stali inkluzívnejšími.“

 

Odpovedá programový manažér Nadácie pre deti Slovenska Peter Lenčo:

"V prvom rade sú to predovšetkým bariéry v nás samých. Keď som ešte učil, sťažoval som sa kolegyni, že napriek tomu, že sa snažím učiť viac angažujúco ako je bežné frontálne vyučovanie, na ktoré študenti stále hundrú, že je to nuda, aj tak sa skoro vôbec nezapájajú. Prekvapila ma otázkou: "A čo si skúsil spraviť inak, keď vidíš, že to nefunguje?"

Najskôr ma tá poznámka zamrzela, lebo ja som bol predsa ten, čo sa snaží a ignoranti sú študenti, no potom som si uvedomil, že som sa od tradičného prístupu veľmi nevzdialil a tak som to na ďalšej hodine skúsil inak. Napodiv to fungovalo. Vyžadovalo si to odo mňa viac sa pripraviť, vymyslieť úlohy, manažovať skupinovú prácu, následnú diskusiu. V skratke – pracovať s potenciálom konkrétnych študentov a tento na mieste rozvíjať, nielen ich kŕmiť informáciami.

Inokedy, keď som učil rešpektujúci prístup vo výchove, študenti to odmietali. Veď predsa ani ich rodičia si nedávali pozor, čo a ako svojim deťom povedia, občas dostali aj pár výchovných na zadok a prežili to, dokonca v zdraví, takže takto to podľa nich funguje najlepšie. Vtedy mi iná kolegyňa prezradila fintu, ktorú na vzdelávaní pre rodičov používa.  Finta znie takto – nemusíte mi veriť, ale dohodnime sa, že to skúsite aplikovať počas dvoch týždňov a potom sa o tom porozprávame.

A veruže to fungovalo aj na mojich študentov - postupne búrali bariéry v sebe a zažívali, že iný prístup k žiakom vyvoláva inú, pozitívnejšiu reakciu, než ten, na ktorý sú zvyknutí. Do tretice si spomínam na rozhovor so Soňou Holúbkovou z Nadácie Krajina harmónie. Keď pracovala s deťmi s mentálnym postihnutím a chcela, aby spolu fungovali s deťmi bez postihnutia, povedala si, že musí spraviť taký zaujímavý program, ktorý bude lákavý pre všetky deti tak, že nikto nebude riešiť, či niekto má alebo nemá postihnutie. A podarilo sa jej to.

Preto si myslím, že bariéry pre učenie sa a participáciu v školách a v komunitách sú predovšetkým v nás ľuďoch. Zbaviť sa ich môžeme napríklad tým, že budeme a) rozmýšľať, ako spraviť učenie angažujúcim pre všetky deti s ohľadom na ich možnosti a potenciál; b) budeme k deťom pristupovať s rešpektom a ak sa nám to náhodou nezdá, minimálne to skúsime a dáme tomu šancu; c) pripravíme podnetný program a aktivity v škole alebo v komunite tak, že vlastne bude jedno, kto má aké schopnosti, dôležité bude, že nás baví byť spolu a je nám dobre. To všetko si však od nás vyžaduje väčšie nasadenie a nezriedka aj viac práce - otázkou je, či si trúfneme.“

 

Odpovedá konzultantka z projektu Škola inkluzionistov na podporu inklúzie Tina Gažovičová:


Škola, ktorá sa pre niektoré deti môže zdať bezbariérová, ňou nemusí byť. Keď do školy príde dieťa, ktoré neovláda vyučovací jazyk, avšak škola na to neberie ohľad a nezabezpečí primeranú výučbu jazyka, pre dieťa sa jazyková bariéra môže stať neprekonateľnou prekážkou.

Dieťa, ktoré je na vozíku, potrebuje, aby budova bola fyzicky bezbariérová. Dieťa, ktoré je nevidiace, potrebuje kompenzačné pomôcky, ktoré v dnešnej dobe dokážu veľmi dobre zabezpečiť moderné technológie. Dieťa, ktoré prekonáva ťažký emocionálny stres z dôvodu rozvodového konania rodičov, potrebuje psychologickú pomoc a zohľadnenie dočasnej nesústredenosti bez toho, aby mu hrozilo opakovanie ročníka.

Inkluzívna škola je taká, ktorá si uvedomuje bariéry svojich žiakov a usiluje sa o ich odstránenie.

 

A čo si myslíte vy?

 

Autor: Diana Burgerová