Späť na zoznam
31. máj 2019
Vedeli ste, že…?

Index inklúzie: Akých skupín ľudí sa bariéry, ktoré staviame vo vzdelávacom systéme a v komunitách, najviac dotýkajú?

Naposledy sme sa v rubrike Index inklúzie zaoberali tým, aké bariéry staviame vo vzdelávaní a v spoločnosti voči tým, ktorí by do nej mali a chcú patriť tiež, no my ich z rôznych dôvodov, chtiac či nechtiac, zo spoločnosti vylučujeme na okraj. Dnes sa pozrieme na to, kto sú to tí „tí“, o ktorých toľko rozprávame. Vitajte pri tretej pomyselnej diskusii o inklúzii.

Už sme si odpovedali na to, prečo nedokážeme tak jednoducho myslieť inak, prečo bariéry musíme hľadať najskôr v sebe, až potom ukazovať prstom na iných. Že by sme sa mali viac počúvať a deťom nechať priestor na rozvoj samých seba a svojich možností naplno. Niektorým to bude trvať chvíľu, iným možno večne. No a?

Už vieme, že bez pomoci štátu a jeho úradov sa nám nepodarí presadiť inkluzívne vzdelávanie na Slovensku naplno. Inklúzia vyžaduje odbornosť, kompetencie, ale aj ľudskosť a empatiu. Ktoré skupiny ľudí ich v našej spoločnosti dostávajú najmenej a prečo? Opýtali sme sa troch skvelých žien z praxe,

 

akých skupín ľudí sa bariéry, ktoré staviame vo vzdelávacom systéme a v komunitách, najviac dotýkajú?

 

Odpovedá advokátka Nadácie pre deti Slovenska, Lucia Lišiaková:

„Tých skupín je pomerne dosť, a navyše v terajšom spoločenskom kontexte tieto bariéry začínajú ostrejšie vytŕčať a hlásiť sa k slovu. Bariéry vo forme upierania práv, predsudky, ale aj neschopnosť praobyčajnej slušnej komunikácie sa veľmi silno týkajú tej najzraniteľnejšej skupiny - detí, ktoré nejakým spôsobom vytŕčajú z davu. Dôvody na takéto správanie sú rôzne, od inej farby pokožky, cez etnický pôvod, sociálne zázemie, až po nejakú formu zdravotného znevýhodnenia. Cítiť ich už v škôlkach, školách a ako je najnovšie známe, aj na miestach, ktoré prvé hlásajú lásku k blížnemu svojmu.

Cez deti však veľmi trpia ich rodičia, ktorí mnohokrát vnímajú neprávosť páchanú na ich dieťati oveľa silnejšie ako samotné dieťa, umocňuje to u nich pocit bezprávia. Často nie je problém v právnom rámci konkrétneho prípadu, ale v prístupe konkrétnych ľudí a inštitúcií.

Je dôležité si uvedomiť, že prekážky, ktoré si sami navzájom v spoločnosti vytvárame, sa veľmi ľahko osobne môžu týkať každého z nás. Je veľmi ľahké ocitnúť sa na druhej strane barikády.“

 

Odpovedá Zuzana Krnáčová, liečebná pedagogička a učiteľka artefiletiky na ZŠ Dubová v Bratislave:

„Snažím sa predstaviť si bariéru, akúkoľvek. Bariéra rozdeľuje, alebo sťažuje prechod z jednej časti do druhej, má svoj účel, pracne vystavaná, nie je tu náhodou. Niekto ju musel vybudovať, pretože potreboval ochranu. Áno, som presvedčená, že bariéry chránia.

Ak premýšľam o bariérach vo vzdelávacom systéme a komunitách, zväčša ide o komplexné bariéry, ktoré vznikali a upevňovali sa medzigeneračne, boli potvrdzované výchovou, životným štýlom, politickým a ekonomickým systémom a uplatňované v detailoch každodenného života. A akých ľudí sa bariéry dotýkajú? Ľudí na obidvoch stranách, akurát, každej strane prináša bariéra niečo diametrálne odlišné.

Autori a odborníci na inkluzívne vzdelávanie Pearpoint & Forest prinášajú podnecujúci náhľad do odmietania inkluzívneho vzdelávania. Príčiny nachádzajú v strachu jednotlivcov, ktorí sa pri práci s deprivovanými deťmi dotýkajú vlastných hlboko uložených strachov. Práca s ľuďmi a deťmi, ktoré majú špeciálne potreby, vynáša na povrch pocity ich vlastnej smrteľnosti a nedokonalosti, pocit strachu zo straty kontroly a strachu, že sa môžu „nakaziť“ a budú rovnako postihnutí. Keď si uvedomím hĺbku takéhoto strachu, ani sa nečudujem, že takto zmýšľajúci ľudia potrebujú od seba oddeliť všetko a všetkých, od ktorých by sa mohli nakaziť.

Na školách tieto obavy počujeme v takýchto formách: prečo by mal môj syn trpieť kvôli nejakému postihnutému decku v triede, ak by bola moja dcéra integrovaná, tak... ako by som to povedal... no zlajdáčila by sa a deti by sa jej vysmievali. Strach z inakosti je obrovský a činy ľudí to dokazujú.

Asi pre nikoho nie je novinkou, že ak niekoho oddelíme alebo vyčleníme, nedávame mu tým rovnaké možnosti a priestor na ďalší rozvoj. Je jasné, že takýto ľudia sú potom diskvalifikovaní v ďalšom živote. Ako keď jedno mláďa živíte plnotučným mliekom a druhému dávate len vodu. Jedna pani učiteľka bola schopná vyčleniť prváka, pretože ohrozoval vedomostné skóre jej triedy – v novembri ešte nevedel všetky písmenká. Ďalšie dievča ohrozovalo správanie v jej triede – kreslilo si počas vyučovania a keď jej výkres zahodila do koša, plakalo – na pol roka sa muselo vrátiť späť do škôlky. Boli to bežné deti, len jedno potrebovalo pomalšie tempo a druhé bolo zase popredu – vedelo už písať aj čítať.  Bariéry vo vzdelávaní vnímame spojené najmä s deťmi so špeciálnymi potrebami. Z mojej skúsenosti sú však rovnako nebezpečné tieto neviditeľné vyčleňovania, ktoré sa odohrávajú dennodenne na mnohých školách. 

Kto je teda na druhej strane bariéry? Kto sa to potrebuje chrániť? JA rodič, aby som ochránila svoje dieťa. Aby nevidelo a nepočulo bolesť života v dieťati s postihnutím. JA učiteľ, aby som ochránila svoju prácu pred neúspechom, ktoré mi dieťa s postihnutím môže priniesť. JA dospelák, aby som si ochránila svoju bezpečnosť pred ľuďmi ktorí sú iný ako ja. Takých JA je veľa a ešte viac je dôvodov, prečo je potrebné sa chrániť. A tak v našej dospelej vyspelosti budujeme okolo seba múry, bariéry, vyčleňujeme seba aj iných a vždy máme po ruke dôležitý dôvod PREČO to takto robíme. A postupne to učíme robiť aj naše deti... a tak to ide z generácie na generáciu. Tých na druhej strane je nám možno aj ľúto, ale čo už keď k nim nebol osud milosrdný, my máme svoje dôvody PREČO.

Z toho mi vychádza, že stavanie bariér sa dotýka nás všetkých. Zažila som, aké to bolo keď vyčlenili moje dieťa. Bolelo to. Každý z nás prechádza v živote obdobím, ktoré je náročné. Choroby, strata blízkeho, rozvod rodičov, pohádaní priatelia, neúspech v práci alebo v škole, odmietnutie, vyčlenenie. Vtedy potrebujeme podporu a porozumenie, aby sme mohli ísť ďalej. To isté potrebujú všetci, ktorí vkročia do školy – deti aj dospelí. Aby sme už nemuseli stáť na rôznych stranách bariéry. Pre spoločenstvo je výhodné, ak sú všetci začlenení, ak aj tí slabí majú možnosť zosilnieť a pomáhať ostatným, prispieť so schopnosťami a potenciálom, ktorý nemusí byť na prvý pohľad viditeľný. Mám radosť z hľadania možností, ako tieto bariéry prekonávať a búrať, ako rozumieť samej sebe, aby som nemala strachy, ktoré ubližujú iným, ako vnímať aj cudzie deti, akoby boli moje vlastné, ako pristupovať k neznámym bez podozrievania a predsudkov. Učím sa to. Dá sa to naučiť, aj v dospelosti.“

 

Odpovedá programová manažérka vzdelávacieho centra Nadácie pre deti Slovenska a lektorka vysoko efektívneho učenia Aneta Chlebničanová:

„Vzdelávací systém a jeho bariéry sa dotýkajú každého občana v rôznych fázach života rozličnou intenzitou. Pretože vzdelávací systém na Slovensku je  postavený hierarchicky a je riadený centrálne, je nemožné, aby reagoval na potreby cieľových skupín aktuálne a flexibilne. Problémy, ktoré sa vyskytujú, sa postupne stávajú bariérami, hoci pri flexibilnom riešení by ostali len problémami, ktoré by bolo možné vyriešiť.

Kto sú teda cieľové skupiny vzdelávacieho systému? Bariéry sa dotýkajú hlavne primárnej skupiny, detí a mladých ľudí, keďže vzdelávací systém má formu povinnej školskej dochádzky a bariéry v nich sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Sekundárnou skupinou sú zákonní zástupcovia detí a mladých ľudí a ďalší rodinní príslušníci. Život dieťaťa, jeho problémy a starosti ovplyvňujú celú rodinu. V mnohých prípadoch sú to naozaj rodinné traumy, ktoré bariéry vo vzdelávaní spôsobujú celým rodinám.

Terciálna skupina sú komunity, v ktorých deti a mladí ľudia žijú. Vzdelávanie ovplyvňuje celú komunitu, jej zloženie, vývoj a potenciálny rozvoj alebo regres a stagnáciu. V máloktorých prípadoch možno povedať, že bariéry vo vzdelávaní sa stali motiváciou k rozvoju osobnosti človeka alebo komunity. Osobne som však veľmi rada, že poznám niektorých ľudí, ktorých bariéry posunuli a dokázali posunúť aj komunitu, v ktorej žili. Tieto príklady sú však často používané ako ukážka toho, že v spoločnosti to nie je až také zlé a aj nepriaznivé podmienky sú ukazovateľom možného rozvoja. To však nehovorí o ostatných príkladoch, kde bariéry spôsobili regres, stagnáciu a neumožnili jedincom uplatniť svoj potenciál.

Nie je nič ťažšie, ako počúvať príklady zle diagnostikovaných detí, ktoré boli zaradené do špeciálnych škôl namiesto bežných, a preto nemohli naplno rozvinúť svoj potenciál. Potenciál, ktorý komunity a spoločnosť potrebujú. Spoločnosť je sociálny systém, ktorý je zložený z jedincov, ktorých jedinečný potenciál tá spoločnosť jednoducho potrebuje.

Je potrebné spomenúť cieľovú skupinu pedagogických, odborných, ale aj nepedagogických zamestnancov škôl, ktorí sa s bariérami tiež stretávajú a buď s nimi vedia alebo nevedia pracovať. Nie každý zamestnanec školy vie a má odvahu postaviť sa systému, pracovať s bariérami, konať v najlepšom záujme dieťaťa, aj keby išiel proti systému a jeho bariéram. Vidím však, že je tu veľa zamestnancov škôl, ktorí hľadajú cestu, ako sa to dá. A tých je potrebné počúvať a podporovať ich.

Už som si myslela, že som vyčerpala počet skupín. Nedávno som však čítala prieskum spokojnosti podnikateľov na Slovensku so vzdelávacím systémom na Slovensku. Tiež vnímajú bariéry a nie sú spokojní. Pri vymenovávaní skupín, ktorých sa týkajú bariéry vo vzdelávaní, som sa dotkla väčšiny skupín v spoločnosti. Bariéry sú teda v nás všetkých.“

 

Tak čo, na ktorej strane bariéry sa nachádzate vy?

 

Autor: Diana Burgerová