Späť na zoznam
15. október 2018
Škola inkluzionistov

Inkluzionista Adam: Záleží nám na ambíciách všetkých žiakov rovnako. Nerobme rozdiely

Adam Škopp má 29 rokov. Pochádza z magického prostredia Štiavnických vrchov, z baníckej obce Hodruša-Hámre. Hoci už desať rokov žije v Bratislave, hory sú jeho kolískou a domovom, ku ktorým sa neustále vracia. Vo svojom voľnom čase sa venuje oddychu v akejkoľvek forme, pozerá kvalitné filmy a seriály, píše hudobné recenzie pre hudobný internetový portál. Šťastným ho robí rodina a blízki priatelia. Zároveň však miluje chvíle, keď môže byť len sám so sebou. Je jedným z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.

Na akú vysokú školu ste chodili?

AŠ: Mojou alma mater sa stala Univerzita Komenského v Bratislave, konkrétne Pedagogická fakulta, Katedra špeciálnej pedagogiky a odbor Poradenstvo a pedagogika mentálne postihnutých.

Kedy ste ju vyštudovali?

AŠ: Štúdium som skončil v roku 2017.

Čo vás primälo k tomu, aby ste študovali práve na tejto vysokej škole?

AŠ: Výber vysokej školy nemal kriteriálny charakter. Vysoká škola sa nachádzala v meste, v ktorom som pracoval a žil. Výber bol tým pádom úplne prirodzený. Ostatné výhody (ale aj nevýhody) štúdia na tejto univerzite som si uvedomoval až postupom času.

Prečo ste si na škole vybrali zameranie práve pedagogiky mentálne postihnutých a poradenstvo?

AŠ: Vždy som chcel byť učiteľom. Už ako dieťa som sa doma hral, že som učiteľom, čo mi pomáhalo pri učení. Vyrobil som si vlastnú triednu knihu, mal učiteľský zápisník, organizoval izbovo-školské akcie a mal imaginárnych žiakov. Staré zrkadlo z druhej strany slúžilo ako tabuľa. Dokonca aj obal, ktorý sa používal na triednej knihe, som musel mať rovnaký. Potajomky som v škole pozeral do triednej knihy a klasifikačného záznamu, aby som videl, ako to v ňom vyzerá. Učitelia boli pre mňa akýmsi neidentifikovateľným vzorom. Celý ten školský systém som vtesnal do svojej izby. Spätne si uvedomujem, že som mal aj vlastný školský vzdelávací program. Nakoniec som však išiel študovať na strednú školu, ktorá ma vôbec nebavila a po jej skončení som začal pracovať. Až neskôr som sa vrátil späť ku svojim detským koreňom a začal som si plniť sen. Špeciálna pedagogika ma zaujala svojou podstatou. Výber odboru bol veľmi spontánny a dnes môžem potvrdiť, že ten najsprávnejší.

Ako vás štúdium pripravilo do praxe?

AŠ: Na začiatok musím povedať, že štúdium bolo veľmi náročné. Minimálne bakalársky stupeň. Získavané informácie o jednotlivých postihnutiach boli také podrobné a zachádzali až do medicínskej terminológie, že mi štúdium zabralo celý môj vtedajší voľný čas. Magisterské štúdium som už absolvoval dennou formou a popri štúdiu som začal pracovať ako pedagogický asistent. Samotné štúdium ma do praxe pripravilo len ako informačne erudovaného človeka. Avšak aktívna prax popri štúdiu mi veľmi pomohla. Keď som odpovedal na štátniciach, neboli to pre mňa už len teoretické pojmy, ale systém, v ktorom som sa orientoval.

Pokračujete v štúdiu aj ďalej?

AŠ: Áno. Píšem a dokončujem rigoróznu prácu, ktorú odovzdávam začiatkom januára 2019.

Čomu sa v práci venujete?

AŠ: Venujem sa problematike špeciálno-pedagogickej intervencie školského špeciálneho pedagóga u žiakov s vývinovými poruchami učenia. Konkrétne nastaveniu škôl na nové podmienky ohľadom vedenia špecifických predmetov pre žiakov s vývinovými poruchami učenia.

Prečo ste sa rozhodli pre pokračovanie v štúdiu? Čo vás motivovalo?

AŠ: Asi to, že som nechcel vypadnúť z univerzitného kolotoča. Chcel som v ňom ostať aspoň okrajovo. Mať otvorené dvierka, niekde a niekam. Zvyšovať sám sebe latku a hľadať hranicu, že „toto už asi nedám“.  A či taká hranica existuje a kde?

Prečo ste sa rozhodli práve o túto tému vo vašej rigoróznej práci?

AŠ: Je to aktuálny problém na školách. Nepopísaný a zároveň veľmi kontroverzný. Dokáže rozprúdiť diskusiu. Stále neuzatvorená téma, ktorá spôsobila na školách malý chaos. Tak prečo o tom nepísať?

Doteraz ste pracovali ako pedagogický asistent. Môžete nám priblížiť, čo bolo vašou náplňou práce?

AŠ: Mojou náplňou bolo byť v prípade potreby k dispozícii jednak žiakovi a rovnako aj učiteľovi. Dokonca aj vtedy, keď to bolo nepotrebné, ale aspoň účelové. Moja práca musela mať vždy význam, keď som bol v triede prítomný. Niekedy dokonca aj skrytý. Žiak mal istotu, že niekto pri ňom je. Keď sa dostal do nepohody alebo niečomu nerozumel, vedel, že bez výčitiek sa môže na mňa obrátiť. Boli však aj žiaci, ktorí sa javili, že ma nepotrebujú. Nakoniec však vždy vysvitlo, že ma potrebovali. Budovanie vzťahu medzi učiteľom – asistentom, žiakom – asistentom a rodičom – asistentom je veľmi dôležité. Je to prvý najhlavnejší krok k úspechu. Tento pud asistenta mám dodnes v sebe, aj ako školský špeciálny pedagóg ho stále uplatňujem. Aj dnes mám potrebu byť nielen s dieťaťom individuálne, ale byť priamo v triede na vyučovacej hodine v kolektíve celej triedy na čele s učiteľom.

Ako hodnotíte situáciu na Slovensku, čo sa týka asistentov na školách?

AŠ: Jednoznačne a nutne chýbajú! Keď aj škola má prostriedky na financovanie asistenta, ťažko sa hľadá človek, ktorý to chce robiť naozaj preto, že chce. Je to stále finančne podhodnotená práca. Štát by mal v tomto prípade spraviť rázny a správny krok. Vo všetkých smeroch. Na druhej strane univerzity a samotné fakulty by mali vytvárať spoluprácu so základnými školami. Pre študentov by mali zvoliť pozíciu asistenta na škole ako dlhodobú prax. Nezahlcovať ich len teóriou, ale hodiť ich priamo do praxe, kde je to potrebné. Pre študenta by to bola obohacujúca prax a zároveň by si čo-to zarobil. Sú deti, ktoré potrebujú asistenta na sto percent. To znamená, že ho potrebujú dokonca aj cez výchovné predmety, prestávky alebo v školskom klube. To je však utópia. Sto percent rovná sa jeden asistent.

Krátku dobu ste pracovali aj ako psychopéd. Čo je jeho úlohou?

AŠ: Učiť a hlavne pripravovať na praktický život žiakov s mentálnym postihnutím.

Dnes pracujete ako školský špeciálny pedagóg. V akej škole a odkedy učíte?

AŠ: Bola to zhoda náhod. V období, keď je už na Slovensku málo pracovných možností v ponuke. Ale asi to tak malo byť. Teda určite. Pracujem na Základnej škole na Karloveskej, od januára 2018. Škola a práca mi prirástla k srdcu. Hoci musím cestovať štyridsať minút, tak sa do práce ráno teším.

Prečo ste sa rozhodli práve pre túto školu?

AŠ: Lebo sme sa hľadali, oni mňa a ja ich. (smiech) Osud?

Čo je náplňou vašej práce?

AŠ: Byť tam pre všetkých. Pre žiakov, učiteľov, rodičov a pre celé vedenie. Udržiavať tento štvorec a dať mu strechu, aby bol z neho pomyselný domček. Domček, v ktorom fungujeme. Kde je naplnená potreba každého zo zúčastnených. Je to náročné, niekedy stresujúce, ale nevyhnutné pre zdravý vývin dieťaťa, pre efektívne edukačné a pracovné prostredie všetkých. A to je aj inklúzia. Pre všetkých.

Koľko žiakov navštevuje vašu školu?

AŠ: Ak sa nemýlim, našu školu navštevuje približne 450 žiakov. Máme dvadsaťdva žiakov so zdravotným znevýhodnením vzdelávaných formou školskej integrácie. Ale tam to zďaleka nekončí. Dvojnásobný je počet rizikových žiakov (pracovný názov pre žiakov, ktorí majú výrazné oslabenie v edukačnom procese alebo majú diagnostikované zdravotné znevýhodnenie alebo všeobecné intelektové nadanie, ale nie sú vzdelávaní formou školskej integrácie).

O aké zdravotné znevýhodnenia, prípadne špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby ide?

AŠ: Ide o žiakov so všeobecným intelektovým nadaním, o žiakov s vývinovými poruchami učenia, poruchami aktivity a pozornosti, s autizmom alebo ďalšími pervazívnymi vývinovými poruchami učenia a žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Ste otvorení do vašej školy prijať dieťa s akýmkoľvek zdravotným znevýhodnením?

AŠ: Prijali sme niekoľko detí, o ktorých sme vedeli, že majú zdravotné znevýhodnenie.

Čím je prijatie podmienené?

AŠ: Hlavne tým, či mu ako škola vieme zabezpečiť komplexný prístup a servis (organizačný, personálny, materiálno-technický), ktorý si zaslúži. Rovnako aj to, či je trieda, do ktorej bude žiak prijatý, preňho vhodná. Sú to všetko dôležité faktory, ktoré musia byť hneď na začiatku konkrétne zadefinované pre konkrétne dieťa. Je to komplikovaný proces. Každý zainteresovaný doňho vidí inak. Je preto vhodné nájsť spoločný pohľad na tento proces.

Ako by ste opísali svoju úlohu ako pracovníka školy. O čo sa snažíte? Čo sa pokúšate na škole vylepšiť?

AŠ: Ako odborný zamestnanec sa snažím učiteľom poskytovať praktické rady, ako pracovať so žiakom so zdravotným znevýhodnením alebo všeobecným intelektovým nadaním. Čítam mnoho odborných publikácií, zúčastňujem sa školení a všetky tieto informácie sa snažím pretlmočiť do zrozumiteľného jazyka pre učiteľa. Som zástancom činov. Radšej raz ukázať ako stokrát hovoriť. Som tam, kde ma žiak alebo učiteľ potrebuje. To, či sa mi aspoň niečo z toho podarí, je otázka na vedenie a mojich kolegov - učiteľov. Učitelia majú dosť svojej práce a často sú rovnako odborne vyčerpaní. Ak učia v mnohopočetnej triede, kde je kumulácia žiakov s rôznymi špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami heterogénna, tak následná príprava na vyučovaciu jednotku je odborne, aj časovo náročný proces. Bežný „smrteľník“ si to nevie predstaviť. Práve sa snažím túto situáciu na škole vylepšiť. Ako povedal Ján Amos Komenský: „hľadajme spôsob, aby učitelia menej učili a žiaci viac pochopili“. Nikdy nezabúdam ani na jednu zložku, ktorá tvorí tento ucelený systém. Pre mňa je rovnako dôležitý žiak, učiteľ, vedenie a rodič.

Ako vaša škola nahliada a pristupuje k vzdelávaniu detí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami?

AŠ: Celé to závisí od osobnosti učiteľa. Ako osoba sme každý jedinečný a unikátny. Každý máme svoje silné a slabé stránky. To platí aj o učiteľovi. Nedovolím si tvrdiť, že všetci nahliadame a pristupujeme k vzdelávaniu žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo všeobecným intelektovým nadaním rovnako. Klamal by som tým seba samého. Dôležité je, že ako škola sa o to snažíme. Filozofiu máme rovnakú, avšak samotný prístup je na učiteľovi.

Na čo osobne kladiete najväčší apel pri vzdelávaní detí s rôznorodými potrebami a zdravotnými znevýhodneniami?

AŠ: Najväčší dôraz kladiem na akceptáciu. Akceptáciu a rešpekt zo strany žiaka, spolužiakov, učiteľov a rodičov.

Ako sa dá podľa vás eliminovať negatívny dopad zdravotného znevýhodnenia na dieťa v školskom prostredí?

AŠ: Práve spomínanou akceptáciou a rešpektom. Je to o štvorci, ktorý som už raz popisoval. Ako bude uvedený pomyselný domček fungovať. Je to ale aj o tom, ako sa štát bude o dom starať a spravovať ho. Či poskytne všetky prostriedky na to, aby jeho prevádzka mohla reálne fungovať.

Ide vaša škola ruka v ruke s inklúziou?

AŠ: V školskom roku 2017/2018 škola realizovala prostredníctvom zamestnaneckého grantu ČSOB banky rozvojový program Rôzne deti - rovnaké možnosti počas Týždňa vnímavej školy.  Cieľom programu bolo umožniť žiakom vzájomné prijímanie odlišností, budovanie a prehlbovanie zdravého životného štýlu. Žiaci mali príležitosť prežiť v modelových hrových a športových situáciách rôzne hendikepy a pokúsiť sa ich prekonávať pomocou spolupráce s inými deťmi. Týždeň vnímavej školy bol zameraný na pomoc a podporu integrovaným žiakom, na rovnaké podmienky rozvoja integrovaných žiakov a eliminovanie negatívnych situácii v bežnom živote vyplývajúcich z jednotlivých hendikepov. Žiaci si prostredníctvom aktivít vyskúšali množstvo špeciálnych a športových pomôcok, ktoré im spestrili hodiny telesnej a športovej výchovy.

Aké sú vaše ambície, čo sa týka vzdelávanie zdravotne znevýhodnených na vašej škole?

AŠ: Chceme, aby naši žiaci boli na škole šťastní, a zároveň ich chceme pripravovať, aby do reálneho života vykročili tou správnou nohou. Záleží nám na ambíciách všetkých žiakov rovnako. Nerobíme rozdiely. Inklúzia ako škola pre všetkých má aj ambície pre všetkých. Ako škola chceme naplniť všetky individuálne potreby všetkých žiakov. Vieme, že výsledky sa nedostavia zajtra, ani o mesiac a ani v tomto školskom roku. Minimálne však chceme ísť správnym smerom. Ak sa nám niečo nepodarí dnes, neznamená to, že sa nám to zajtra podariť nemôže. Inklúzia je nikdy nekončiaci proces.

Aká je podľa vás budúcnosť vzdelávania zdravotne znevýhodnených? Ako to vieme posunúť na vyšší level?

AŠ: Prestať o tom len rozprávať, ale aj konať. Byť akčný v cieľoch a ich dosahovaní. Byť akčný a vytrvalý pri činoch. Rozumiem potrebe o veciach diskutovať. Niekedy sa však bojím, že sa o problémoch viac hovorí, než sa reálne rieši. Hovoríme a hovoríme a nikto nepohne ani pierkom. Potom nemôžeme nič posúvať na vyšší level.

Na základe akého impulzu ste sa prihlásili do programu Škola inkluzionistov?

AŠ: Chceme zistiť na vlastnej koži, či inklúzia nie je len ilúzia.

Kam poputujú získané financie?

AŠ: Na špeciálne didaktické a kompenzačné pomôcky pre žiakov so zdravotným znevýhodnením alebo všeobecným intelektovým nadaním. Aby žiaci mali s nimi možnosť pracovať, učitelia ich používať a rodičia sa s nimi oboznámiť. Rovnako aj na vzdelávanie učiteľov v oblasti efektívneho vzdelávania v inkluzívnom prostredí.

Čo pre vás osobne predstavuje inklúzia, inkluzívne vzdelávanie?

AŠ: Predstavuje pre mňa určite proces, v ktorom sú saturované všetky potreby všetkých žiakov.

Aký je váš odkaz/motto, ak hovoríme o vzdelávaní zdravotne znevýhodnených?

AŠ: Neporovnávať!

 

 

Autor: Zuzana Wagnerová