Späť na zoznam
24. február 2019
Škola inkluzionistov

Inkluzionistka Beáta: Vnímam ako nevyhnutnosť, aby každý študent učiteľského smeru absolvoval v rámci svojho štúdia aj špeciálno-pedagogický základ

Beáta Likeová má 43 rokov. Narodila sa a žije v Prešove, je vydatá, má dve dospelé deti, ktoré študujú v zahraničí. Vidia sa málo, je preto šťastná, keď sú všetci spolu. Dokáže si oddýchnuť pri dobrej knihe. Má rada ironický suchý humor, miluje cestovanie, ktoré spája najmä s historickými pamiatkami. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.

Kde ste študovali?

BL: Bakalárske štúdium som absolvovala na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity, odbor predškolská a elementárna pedagogika a pedagogika psychosociálne narušených. Magisterské štúdium som ukončila na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity, odbor špeciálna pedagogika a pedagogika mentálne postihnutých.

Ako dlho pracujete v školstve?

BL: Nie som čistokrvný učiteľ (smiech). Moja prax začínala v administratíve, až časom som prešla do školstva, v ktorom sa pohybujem zhruba 16 rokov.

Akými pracovnými pozíciami ste si prešli v rámci svojej pedagogickej praxe?

BL: Začiatky pedagogickej praxe spájam s vedením mimoškolskej záujmovej aktivity a s prácou vychovávateľky v detskom domove. Na základnej škole som začínala tiež ako vychovávateľka, neskôr ako vedúca vychovávateľka v školskom klube detí. Učila som v špeciálnej triede pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou a aktuálne druhý rok pracujem ako školská špeciálna pedagogička.

Pôsobíte ako školská špeciálna pedagogička, čo je pre vás pri tejto práci dôležité?

BL: Pre mňa je moja práca v prvom rade zmysluplná. Práca s deťmi so zdravotným znevýhodnením ma učí vďake a pokore k životu. Mám možnosť nahliadnuť do problémov, ktoré musia sociálne znevýhodnené rodiny alebo rodiny so zdravotne znevýhodneným dieťaťom riešiť. V porovnaní s nimi sa tie moje zdajú byť nepodstatné a malicherné. Ak viem a môžem byť svojou radou či prístupom nápomocná, má moja práca zmysel a opodstatnenie.

V čom je potrebné v rámci špeciálnej pedagogiky napredovať?

BL: Ak hovoríme o mojej osobnej rovine, priestor na napredovanie vidím v získavaní nových teoretických, ale najmä praktických zručností a techník. Máme na to rôzne vzdelávacie programy, ktorých výsledky potom môžem aplikovať v individuálnych intervenciách.

Vo všeobecnej rovine si myslím, že napredovať možno v samotnom štúdiu na vysokej škole. S postupným zavádzaním inkluzívneho vzdelávania vzniká potreba integrovať prvky špeciálnej pedagogiky aj do bežného vyučovania. Vnímam ako nevyhnutnosť, aby každý študent učiteľského smeru absolvoval v rámci svojho štúdia aj špeciálno-pedagogický základ, ktorý by ho (minimálne v teoretickej, ak už nie v praktickej rovine) pripravil na prácu so začlenenými žiakmi.

Pracujete na Základnej škole Matice slovenskej v Prešove. Predstavte nám prosím vašu školu.

BL: Sme bežnou základnou školou, ktorá vzdeláva 330 žiakov. Budova školy sa nachádza na sídlisku v pokojnej lokalite v blízkosti rieky Torysa. Budúci školský rok oslávi naša škola 50-te výročie založenia. Sme najstaršiou nepretržite fungujúcou základnou školou v Prešove.

Líšite sa niečím od bežných základných škôl?

BL: Naša škola je špecifická v mnohých ohľadoch. V maximálnej miere podporujeme spoločné vzdelávanie intaktných a znevýhodnených žiakov, viac ako desať rokov sa venujeme žiakom s narušenou komunikačnou schopnosťou v prípravných ročníkoch, v ktorých uplatňujeme metódu fonematického uvedomovania podľa Eľkonina, vo výučbe Anglického jazyka postupujeme podľa metódy Jolly Phonics.

Špecifické je i zloženie pedagogického zboru, v ktorom má polovica pedagógov ukončenú svoju aprobáciu v kombinácii so špeciálnou pedagogikou. Na škole pracuje odborný tím v zložení školský špeciálny pedagóg, školský psychológ, štyri logopédky a päť pedagogických asistentov. Vo vzdelávaní často aplikujeme projektové a zážitkové vyučovanie i  prvky dramatickej výchovy. Našou veľkou pýchou sú Vianočné akadémie formou rozprávkového muzikálu, na príprave ktorých sa podieľajú takmer všetci žiaci školy, či už vo forme účinkujúcich alebo realizačného tímu. A špecifickí sú i moji úžasní kolegovia - zanietení, kreatívni, vynaliezaví a obetaví. Každý jeden z nich odvádza veľký kus poctivej a namáhavej práce.

Koľko detí so zdravotným znevýhodnením navštevuje vašu školu?

BL: Našu školu navštevuje 130 žiakov so zdravotným znevýhodnením, čo je zhruba polovica z celkového počtu žiakov školy.

Ako formou sú vzdelávané?

BL: Žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sú vzdelávaní buď v špeciálnych triedach alebo formou individuálneho začlenenia v bežných triedach.

Ako sú do bežnej triedy žiaci začleňovaní?

BL: V posledných dvoch rokoch upúšťame od špeciálnych tried a žiaci so znevýhodnením sú začlenení v bežných triedach. V podstate nie je u nás na škole trieda, v ktorej by neboli začlenení žiaci. Nezriedka sa stáva, že ich počet sa šplhá k desiatke a v triede sú zastúpení žiaci s viacerými rozdielnymi druhmi postihnutia. Pre učiteľa je nesmierne náročné v rámci jednej vyučovacej hodiny pracovať so všetkými žiakmi spoločne a pritom individuálne.  

O ako zdravotne znevýhodnené deti ide?

BL: Najviac zastúpení sú žiaci s narušenou komunikačnou schopnosťou, potom žiaci s vývinovými poruchami učenia, žiaci s poruchami aktivity a pozornosti, žiaci s poruchami autistického spektra a žiaci s telesným postihnutím. Vzdelávame aj žiakov zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia, marginalizovaných rómskych komunít, detských domovov a krízových centier.

Ste súčasťou programu Škola inkluzionistov. Čo vás inšpirovalo prihlásiť sa doň?

BL: Prvý podnet prišiel od pani riaditeľky a padol mi veľmi vhod. Keď som pred vyše rokom na škole zmenila pozíciu z pedagogického na odborného zamestnanca, boli momenty, keď som sa cítila frustrovaná a stratená. Potrebovala som svoju novú prácu uchopiť vlastným spôsobom, nájsť si v nej nový systém a viac sa zorientovať v problematike. Dúfala som, že okrem toho, že škole pomôžem získať finančný grant, ja sama si rozšírim obzor, naberiem inšpiráciu, nové impulzy a podnety, získam nové skúsenosti a zručnosti v práci so znevýhodnenými žiakmi, dozviem sa o nových edukačných metódach a formách, ktoré mi umožnia svoju prácu vykonávať efektívne, poctivo a tak, aby forma neprevyšovala obsah. Som skutočne nadšená, že realita bohato prevýšila moje očakávania.  

Ako využijete finančný grant, ktorý tento program ponúka?

BL: Prostredníctvom finančného grantu chceme na škole obnoviť odbornú učebňu techniky a výtvarnej výchovy. Naši žiaci so zdravotným či sociálnym znevýhodnením zväčša zlyhávajú vo vedomostných vyučovacích predmetoch a mnohokrát jediné predmety, v ktorých môžu zažiť úspech, sú práve predmety výchovné. Preto by sme chceli túto odbornú učebňu premeniť na kreatívnu dielničku, ktorá bude im, ale i ostatným žiakom poskytovať priestor pre ich tvorivé aktivity. Veríme, že spoločné kreatívne činnosti prehĺbia kooperáciu medzi intaktnými a znevýhodnenými žiakmi a napomôžu ešte viac rozvíjať vzájomný pocit spolupatričnosti a priateľstva medzi nimi. Chceme dať všetkým žiakom príležitosť na vlastnú sebarealizáciu a sebavyjadrenie, a zároveň tak preventívne  predchádzať ich možným pocitom zlyhania či neúspechu v škole.

Ako vyzerá doterajšia spolupráca s vašou programovou konzultantkou pre inklúziu?

BL: Mojou konzultantkou je Zuzka Révészová, ktorú vnímam ako svoju oporu najmä v tých momentoch, ak si nie som istá ako ďalej. Zuzka navštívila niekoľkokrát našu školu, pomohla mi s finálnou podobou projektu, sme v osobnom i telefonickom kontakte. Uvažovali sme spolu o workshope, resp. o minisérii dvoch - troch stretnutí, kde by Zuzka odprezentovala na našej škole vlastné skúsenosti s vyučovaním znevýhodnených žiakov (aj  formou otvorenej hodiny), a kde by si moji kolegovia zážitkovou formou vyskúšali, aké je to byť sociálne znevýhodneným.

Z toho čo som mala a mám možnosť vidieť, Zuzka sa venuje najmä práci s rómskou komunitou a v prospech rómskej komunity. Búrať predsudky voči Rómom tu na východe Slovenska si vyžaduje veľký kus odvahy a odhodlania, v mojich očiach je hrdinkou.

Čo pokladáte za najväčšiu výzvu v rámci vzdelávania detí s rôznym zdravotným znevýhodnením?

BL: Pracovať so žiakmi tak, aby nezaostávali za svojimi individuálnymi možnosťami. Vytvoriť pre nich čo najoptimálnejšie podmienky, ktoré budú rešpektovať ich obmedzenia, a zároveň im umožnia rozvíjať ich osobný potenciál. Sústreďovať sa najmä na ich silné stránky, tie posilňovať a podporovať.  

Čomu je podľa vás nutné, v rámci vzdelávania detí so znevýhodneniami, sústrediť čo najväčšiu pozornosť?

BL: Podporným mechanizmom, ktoré by minimalizovali dopad ich znevýhodnenia na  vzdelávanie. Sem patria aj často diskutovaní pedagogickí asistenti, ktorých je na školách skutočne málo, odborné inkluzívne tímy zložené zo školských špeciálnych pedagógov, školských psychológov, liečebných a sociálnych pedagógov, logopédov, bezbariérové priestory, relaxačné a terapeutické miestnosti, kompenzačné pomôcky… Tieto mechanizmy by mali byť nápomocné tak žiakom ako i učiteľom, mám pocit, že sa na nich opäť zabúda. Nároky na učiteľa stúpajú zo všetkých strán, ale podmienky pre jeho prácu zostávajú nemenné (a tým nemyslím len finančné podmienky v podobe mzdy). Situácia učiteľov je porovnateľná so situáciou sociálne znevýhodnených rodín, ktoré v škole pravidelne riešime. Žiaci v škole nepodajú dobrý výkon, ak nemajú uspokojené základné potreby. Ani učiteľ nepodá dobrý výkon, ak nemá vytvorené primerané podmienky a zázemie.

Ruku na srdce - dali by ste svoje dieťa operovať vystresovanému, nesústredenému, podhodnotenému, spochybňovanému, unavenému chirurgovi, ktorý je v neustálej časovej tiesni a ktorého myseľ je roztrieštená všetkými smermi, lebo súčasne rieši milión ďalších, viac či menej s jeho prácou nesúvisiacich vecí bez akejkoľvek pomoci? Nie? Že ide o život dieťaťa?  A v škole o jeho život nejde?

Ide vaša škola ruka v ruke s inklúziou?

BL: Myslím si, že na ceste za inklúziou máme veľmi dobre našliapnuté. V náš prospech hovoria najmä niekoľkoročné skúsenosti so vzdelávaním znevýhodnených žiakov, bolo by však naivné tvrdiť, že sme ideálnou inkluzívnou školou. Snažíme sa v rámci možnosti, ktoré máme, vytvárať pre žiakov také podmienky, ktoré sa k inklúzii čo najviac približujú. Inšpiráciu a nové podnety hľadáme najmä v projektoch. Vždy existuje priestor rásť a posúvať sa vpred.

Čo túžite v súvislosti so školstvom zmeniť?

BL: Prajem si, aby súčasný marazmus v našej spoločnosti, a teda i v školstve, čím skôr pominul. Prajem si, aby sa miesto obedov zadarmo riešili skutočné problémy školstva. Prajem si efektívnu reformu, ktorá by zahŕňala viac než len prázdne frázy a uspokojenie osobných ambícií toho ktorého politika. A nakoniec si prajem, aby v školstve pracovalo čo najviac tak zanietených a inšpiratívnych ľudí, akých som stretla v programe Škola inkluzionistov.  

 

Autor: Zuzana Wagnerová