Späť na zoznam
31. máj 2019
Škola inkluzionistov

Mášina inkluzívna škola: Čím ďalej, tým viac moju tému inklúzie žijem. Až niekedy nemám potrebu o nej rozprávať

Mášu Orogváni poznáte možno skôr ako asistentku dievčatka s Downovým syndrómom, no ona je dnes už členkou programu Škola inkluzionistov zameraného na inkluzívne vzdelávanie detí na slovenských základných školách. Bola a veríme, že i bude jednou z konzultantiek pre zapojené školy. Prvý ročník už o chvíľu, spolu so školským rokom 2018/2019, skončí. Aké bolo tvoriť inklúziu v praxi pre Mášu? Prečítajte si rozhovor.

V septembri 2018 sme spustili pilotný program Škola inkluzionistov s malou dušičkou, pretože sme nikdy predtým nič také nerobili. Aké viditeľné zmeny sa udiali za ten čas na školách, ktoré si zastrešovala v projekte ako konzultantka ty? 

Mala som počas roka na starosti tri školy, na každej sa to prejavilo inak. Ale z každej školy mám dobrý pocit z prijatia myšlienky, názoru, štýlu a procesu inklúzie. Každá škola sa na tú cestu vydala s rôzne ťažkým nákladom. Jeden z účastníkov mi povedal, že až teraz, keď sa program končí, začalo mu to dávať najväčší zmysel. S týmto účastníkom budem pokračovať ako s „alumným“ a verím, že po ďalšom roku to zvládnu už aj sami.

Ktorá zo škôl má na základe kritérií, ktoré ste si s ostatnými konzultantkami stanovili, najbližšie k inkluzívnemu prostrediu alebo je na tej ceste už aspoň poriadne ukotvená? 

Asi by som odpovedala ako pri prvej otázke. To sú veci, ktoré navzájom neporovnávam, lebo každá má inú štartovaciu pozíciu a iný príbeh. Mám z nich radosť. Naozaj. V každej skupine je toľko ľudí, ktorí dávajú do toho veľa. Seba.

Majú inkluzívne tímy na škole potenciál pokračovať na ceste v inklúzii aj po projekte? 

Áno. Majú a aj budú. Z troch škôl dve.

Akými metódami si s pedagógmi pracovala ty?

Niekedy som využívala aj svoju prax z neziskovej organizácie O.B. Slovensko, kde som už od roku 2000 a venujeme sa zážitkovej pedagogike. Snažila som sa pri nastavovaní a plánovaní aktivít vstupovať do procesu aj svojimi postrehmi a skúsenosťami. Snažím sa účastníkov viesť mentorsky, trénujem si koučovacie zručnosti. Predovšetkým sa aj ja snažím vzdelávať a držať s nimi všetkými krok. Veď keď už si na ceste, treba hlavne kráčať. A padať a vstávať.

Jednou zo základných inkluzívnych hodnôt vo vzdelávaní je aj stratégia inkluzívneho prístupu učiteľov a zamestnancov školy k zraniteľným skupinám žiakov. Strihli ste počas školského roka pracovať aj na nej? 

To áno. Skôr vidím ako výzvu, aby sa nezabúdalo na deti, ktoré momentálne nepotrebujú takú špeciálnu starostlivosť. Myslím tým, že nie sú „akútne prípady“, ale sú tam a potrebujú rovnakú pozornosť.

Ako dnes reflektujú v praxi to, čo si sa im snažila vysvetliť, to čo si nimi zdieľala? 

Skôr či neskôr uznávajú a reflektujú to ako naozaj nápomocné, ba i funkčné. Až ma to dojíma, keď si robia poznámky a na ďalšom stretnutí mi odprezentujú, čo všetko z toho použili a čo s tým urobili. A mňa vždy nanovo autenticky poteší, že ma počúvajú a že sa chcú zlepšovať. To počujem a vidím zase ja, že na sebe chcú pracovať a zameriavajú sa na deti.

Pracovala si ako konzultantka v rámci programu na školách osobne aj s deťmi?

V tomto ročníku sme s deťmi nerobili nič cielene. Ale máme to v pláne s alumni pokračujúcimi školami.

Čo plánujú školy urobiť s finančným grantom v rámci svojich projektov? Na aké aktivity či materiálne veci pôjdu peniaze? 

Rozmýšľajú nad ďalšími vzdelávaniami a návštevami iných škôl, aby zdieľali svoju prax a inšpirovali sa.

Ako vnímajú podľa teba pilotný program samotní inkluzionisti? Teda tí, ktorí sa do programu prihlásili a zastrešujú inklúziu na svojej škole, kde pracujú.  

Každý jeden sa vyjadril, že je to najlepšie, čo sa mu za posledné roky stalo, vytvorili sa veľmi silné priateľstvá a komunity. Už len to, že vedia, že majú nejakého „priateľa na telefóne“, je pre nich veľa. Že sa majú na koho obrátiť.

Aké boli tvoje pocity z projektu na začiatku a aké sú dnes, takmer na konci prvého ročníka? 

Teraz sú to konkrétne zážitky, pocity, dojmy, pojmy, konkrétni ľudia a ich príbehy. Je to lepšie a konkrétnejšie, ako keď sme to len plánovali. 

V porovnaní s ostatnými regiónmi a vašimi konzultantkami, čím je západné Slovensko špecifické v rámci vzdelávania? S čím si napríklad zápasila najviac ty, s čím napríklad Zuzana na východe zápasiť nemusela alebo naopak. 

Problémy na východe mi prídu oveľa markantnejšie a reálnejšie. Nechcem tvrdiť, že na západnom Slovensku nie sú, alebo ich bagatelizovať, ale môj pocit je, že tak trochu žijeme v bubline. A tak si z času na čas idem dať tú svoju bublinu prasknúť na východ a hneď sú tie problémy u nás menšie.

Akým výzvam si pri práci konzultantky čelila ako osobnosť? Nielen ako konzultantka pre školy, ale tiež ako mama a mentorka iných. 

Ak by som mala zhodnotiť svoj rok, tak som ako mama školáka nastúpila do jeho prostredia a tak trochu som ho aj s jeho spolužiakmi pedagogicky viedla ako konzultantka v programe Škola inkluzionistov. Ako scenáristka sa snažím dať tému inklúzie aj do DVD pre deti a verím, že aj do dokumentu. Ako matka dvoch synov mám pocit neustálej jazdy. Ale vnímam, že čím ďalej, tým viac moju tému inklúzie žijem. Až niekedy nemám potrebu o nej rozprávať.

Vnímaš v rámci sebahodnotenia niečo, čo si mohla urobiť ako konzultantka lepšie?

To rozhodne. A chcem na sebe pracovať. Prihlásila som sa do mentoringového dvojročného programu, ktorý začína začiatkom júla. Vzdelávanie sa i druhých je nekončiaci proces. Niekto ako hotový človek podľa mňa nie je. Stále máme čo objavovať a v čom si rozširovať záber.

A čo samotný program Škola inkluzionistov? Objavila si nejaké jeho nedostatky?

Nedostatky nás poháňajú vpred. Nedostatkov je dostatočne. Proces, keď na nich môžeme pracovať je to, čo z neho robí dostatočne zaujímavý projekt.

Tešíš sa aj do druhého ročníka projektu? Budeš jeho súčasťou?

Som vďačná, že môžem byť jeho súčasťou. Veľmi.

Autor: Diana Burgerová