Späť na zoznam
23. apríl 2019
Škola inkluzionistov

Moja inkluzívna škola: Stretnú sa špeciálna pedagogička, školská psychologička a učitelia. Nie, to nie je vtip, to je prípadová konferencia k integrovaným deťom

Grantovo-vzdelávací program Škola inkluzionistov zameraný na inkluzívne vzdelávanie na slovenských základných školách, ktorý sme spustili v školskom roku 2018/2019, sa pomaly blíži do finále. Spolu s Tinou Gažovičovou sa pozrieme na to, ako si s inklúziou počínali školy na strednom Slovensku a ako sa cítila v role ich konzultantky.

Od septembra 2018, keď sme spolu s novým školským rokom spustili na 20-tich školách program Škola inkluzionistov ubehol už takmer jeden celý školský rok. Aké zmeny sa udiali za ten čas na školách, ktoré si zastrešovala v projekte ty?

TG: V rámci projektu spolupracujem so štyrmi účastníčkami - inkluzionistkami z rozličných základných škôl. Východisková situácia aj zmeny sú pochopiteľne na každej z nich odlišné. Účastníčky absolvovali dva intenzívne semináre, a tretí ich čaká v máji, spoznali sa s ľuďmi z celého Slovenska, ktorým záleží na inklúzii a absolvovali mnoho stretnutí so mnou priamo u nich na škole. Verím, že toto všetko im pomohlo získať jasnejšiu víziu, ako by inklúzia na školách mohla vyzerať a viaceré sa utvrdili vo svojom úsilí či získali nové smerovanie.

Na akých konkrétnych zmenách sa školy podieľali?

TG: Na každej zo zapojených škôl v tomto školskom roku sa uskutočnili školenia pre celý pedagogický kolektív v oblasti inklúzie alebo príbuzných tém, napríklad diferencovaných metód vzdelávania. Na dvoch školách tiež začali v určitej podobe fungovať tímy pre inklúziu či všeobecne pre inovácie na škole. Verím, že projekt tak mal vplyv aj na celkovú atmosféru na jednotlivých školách.

Ktorá zo škôl má na základe kritérií, ktoré ste si s ostatnými konzultantkami stanovili, najbližšie k inkluzívnemu prostrediu alebo je na tej ceste už aspoň poriadne ukotvená?

TG: Každá škola, s ktorou spolupracujem, sa usiluje o inkluzívne prvky. Tri z nich, základné školy v obciach Pliešovce, Vigľaš a v meste Dudince, sú spádové školy pre celú jednu či viacero obcí. Na týchto školách sú zvyknutí prijímať deti s rôznorodými potrebami. To, akým spôsobom s týmito deťmi pracujú a ako ich vedia začleniť, je proces, na ktorom neustále pracujú a majú záujem sa v tom ešte ďalej zlepšovať.

Odlišná je zapojená škola z mesta Zvolen, ktorá sa stala spádovou pre miestnu vylúčenú rómsku komunitu a rieši otázku, ako vhodne začleniť tieto deti a zároveň si na škole udržať deti z majority.

Vyníma sa nejaká zo škôl v stredoslovenskom regióne svojim prístupom k inklúzii oproti iným školám?

TG: Spomenula by som základnú školu v Pliešovciach, kde vidím veľké pokroky aj ďalší potenciál. Mnohé aktivity tu vedie skutočne zapálená špeciálna pedagogička, ktorá je zároveň účastníčkou programu, v spolupráci s ich školskou psychologičkou a s veľkou podporou vedenia.

Páči sa mi napríklad, že rozbehli prípadové konferencie k integrovaným deťom. To znamená, že sa stretnú špeciálna pedagogička, prípadne školská psychologička a učitelia, ktorí dané dieťa učia a spoločne si povedia o diagnóze dieťaťa a o postupe pri jeho vyučovaní a hodnotení. Je to opatrenie, ktoré nestojí nijaké peniaze a môže výrazne pomôcť dieťaťu, učiteľom aj odborníkom.

Majú tieto tímy pedagogických, prípadne aj nepedagogických zamestnancov školy potenciál pokračovať aj po projekte Škola inkluzionistov?

TG: Áno, verím, že začaté aktivity budú pokračovať aj po skončení projektu. Prvý krok k inklúzii spočíva v postojoch ľudí. Osobne verím, že u účastníkov programu aj u viacerých ďalších ľudí na zapojených školách sa nám tieto postoje podarilo ovplyvniť. 

Jednou zo základných inkluzívnych hodnôt vo vzdelávaní je aj stratégia inkluzívneho prístupu učiteľov a zamestnancov školy k zraniteľným skupinám žiakov. Stihli ste počas školského roka pracovať aj na nej?

TG: Školy, s ktorými som pracovala, si nedali za cieľ v rámci projektu vypracovať písomný materiál o inkluzívnom prístupe. Zameriavali sa skôr na praktické kroky bez pevne sformulovanej stratégie.

Ako si s inkluzionistami a so samotnými školami pracovala ty?

TG: Približne raz do mesiaca som každú zo zapojených škôl navštívila a rozprávala sa s inkluzionistkami, prípadne aj s ďalšími pracovníkmi školy. Niekedy som sa zúčastnila porád inkluzívneho tímu či tímu pre zmeny v škole. Opakovane som sa stretla aj s vedením každej zo škôl a niekedy aj so žiakmi. Moja rola bola konzultantská – bavili sme sa s účastníčkami aj inými pracovníkmi škôl o tom, kde oni sami vidia priestor na zlepšenie na školách a pomáhala som im hľadať spôsoby, ako k zlepšeniu smerovať.

Tinka Gažovičová

Konzultantka Zuzka Réveszová absolvovala na východe Slovenska aj aktivity priamo s deťmi zo zapojených škôl. Robila si niečo podobné aj ty?

TG: Nie, so žiakmi som v rámci tohto projektu nepracovala. Opakovane som bola na vyučovaní, ale ako podpora pre vyučujúcu, ktorej som následne v mentorskom rozhovore dala spätnú väzbu.

Ako použili školy, ktorých konzultantkou si bola ty, finančný grant v rámci svojich projektov?

TG: Všetky školy použili časť grantu na vzdelávanie učiteľov. Niektoré kurzy sa realizovali priamo na školách a pozvaní odborníci vzdelávali celý kolektív školy. V niektorých prípadoch jednotlivci zo školy navštívili špecifické vzdelanie zamerané na ich konkrétne potreby.

Napríklad v Pliešovciach aj Dudinciach sa rozhodli prizvať do školy odborníkov na diferencované metódy vzdelávania, ktoré sa hodia všetkým pedagógom, nezávisle od ich aprobácie. Viesť hodinu diferencovaným štýlom výučby je pre inklúziu veľmi dôležité. Pokiaľ od všetkých žiakov vyžadujeme na hodine to isté, prítomnosť dieťaťa, ktoré je „iné“, je pre učiteľa veľmi náročná. Pokiaľ od začiatku počíta s tým, že deti sú rôznorodé a môžu sa zapájať rôznymi spôsobmi a pracovať individuálne, aj inklúzia je oveľa ľahšia.

Stretla si sa na niektorej zo škôl aj s negatívnym prístupom? Napríklad od iných učiteľov či  zamestnancov školy?

TG: Nie, ja som sa s negatívnymi postojmi priamo nestretla. Ale viem, že aj na zapojených školách niektorí pedagógovia sú kritickí voči inklúzii a v súčasných podmienkach integráciu žiakov so špecifickými potrebami vnímajú ako záťaž.

Ako vnímajú podľa teba Školu inkluzionistov samotní inkluzionisti? Teda tí, ktorí sa do programu prihlásili a zastrešujú inklúziu na svojej škole, kde pracujú.

TG: To je otázka na nich. Ja dúfam, že bol pre nich program prínosný.

A tvoje pocity na začiatku a dnes v závere projektu?

TG: Na začiatku prevládal pocit neistoty – vchádzali sme do úplne nového typu programu. Pracovala som už na mnohých projektoch v neziskovom sektore, ale málo projektov zahŕňa takto intenzívnu podporu v podobe konzultácií priamo na školách. Dnes cítim vďačnosť za to, že toho môžem byť súčasťou. Aj ja som sa počas tohto roku veľa naučila a medzi „mojimi nkluzionistkami“ som získala nových blízkych ľudí.

Je stredné Slovensko v rámci vzdelávania niečím špecifické oproti iným častiam krajiny?

TG: Nevnímala som, že by situácia na strednom Slovensku bola niečím špecifická. Vnímam však, že odlišné situácie riešia dedinské, spádové školy než tie mestské. Pri dedinských školách sa skôr počíta s tým, že naozaj každé dieťa z daného obvodu bude danú školu navštevovať. V mestách si rodičia častejšie vyberajú školy mimo svojho obvodu. To vedie k k „boju o dobrých žiakov“, ale zároveň mestské školy častejšie odmietajú žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Napríklad v mestách s marginalizovanou rómskou komunitou by sa mesto malo aktívne usilovať o rozdelenie týchto znevýhodnených žiakov do rôznych škôl, aby sa zabránilo vzniku čisto rómskej školy. 

Čo bolo pre teba najväčšou výzvou nielen ako pre konzultantku, ale aj ako mamu a odborníčku, ktorá sa venuje aj vzdelávaniu dospelých?

TG: Výzvou bolo zladiť sa časovo a dohadovať si na školách pravidelné stretnutia. Stalo sa mi aj, že som stretnutia na škole musela zrušiť, lebo ochoreli moje deti. Aj keď som sa stretla s veľkým pochopením, osobne mi bolo ľúto, keď som musela na poslednú chvíľu rušiť dohodnuté plány.  

Vnímaš v rámci sebahodnotenia niečo, čo si mohla urobiť ako konzultantka lepšie?

TG: Snažila som sa vybudovať si s mojimi inkluzionistkami na školách dobré vzťahy a byť im oporou. Nakoľko sa mi to podarilo, musia posúdiť ony. Keby som začínala odznovu, viac by som dbala na to, aby si od začiatku určovali jasný a realistický plán toho, čo chcú za rok zmeniť.

A čo samotný program Škola inkluzioinstov? Zhodnotila si ho už v sebe?

Teraz dobieha pilotný ročník a ako pri každom novom projekte je dôležité zreflektovať aj nedostatky. Budeme sa snažiť si ich správne pomenovať na základe našich skúseností aj na základe spätnej väzbe od všetkých účastníkov a podľa toho upraviť program na budúci rok. Som veľmi rada, že bude pokračovať, lebo by bola veľká škoda, keby zanikol.

 

Autor: Diana Burgerová