Späť na zoznam
3. apríl 2019
Škola inkluzionistov

Moja inkluzívna škola: Tam, kde nefungujú vzťahy v zborovni, nefungujú ani vzťahy so žiakmi, hovorí Zuzana Réveszová

Čas sa kráti. Náš pilotný grantovo-vzdelávací program Škola inkluzionistov zameraný na inkluzívne vzdelávanie na slovenských základných školách sa pomaly, ale iste blíži do finále. Ako si vo vôbec prvom programe počínali vybrané školy a aký majú z neho pocit naše krajské konzultantky? Ako prvá odpovedala Zuzana Réveszová, konzultantka pre školy z východného Slovenska.

Vráťme sa späť v čase. Je september 2018, začíname pilotný program Škola inkluzionistov, nikdy predtým sme nič také nerobili. Aké viditeľné zmeny sa udiali za ten čas na vašich školách?

ZR: V každej škole bola odlišná východisková situácia, všade sa však spustil proces vnútornej kvalitatívnej zmeny, tú je ťažké nejako kvantifikovať.  V niektorých z nich už vnímam inkluzívne prostredie, v niektorých sa o téme začalo vďaka projektu viac hovoriť.  

Ktorá zo škôl má na základe kritérií, ktoré ste si s ostatnými konzultantkami stanovili, najbližšie k inkluzívnemu prostrediu alebo je na tej ceste už aspoň poriadne ukotvená?

ZR: Spomedzi „mojich“ šiestich projektových škôl majú stanoveným kritériám podľa mňa najbližšie ZŠ Záhradné v Prešovskom kraji a v ZŠ Budimír v Košickom kraji. Každá z týchto škôl je iná. V Záhradnom je malá školička, len pre prvý stupeň. V Budimíre je veľká spádová škola aj pre okolité obce. V oboch školách je inkluzívna filozofia prítomná už dávno. Vojdete do školy a cítite prijatie, prívetivosť. V pozitívnych dojmoch ma utvrdili stretnutia a rozhovory s učiteľmi, žiakmi, rodičmi, pozorovania  procesov v triedach či počas rôznych vzdelávacích aktivít.

Vyníma sa nejaká zo škôl vo východnom regióne fungujúcim inkluzívnym tímom alebo podpornou skupinou?

ZR: Všetky zapojené školy na východnom Slovensku majú fungujúci inkluzívny tím alebo aspoň odborných zamestnancov a asistentov, ktorí sú podporou pre učiteľov a žiakov. Výnimkou je jednotriedna škola v Uzovciach, v ktorej je pani učiteľka zároveň riaditeľkou. Úzko však spolupracuje s odborným tímom z Prešova a vo svojej  škole umožňuje predškolákom a školákom s poruchou autistického spektra spoznávať školské prostredie a zažívať vzájomnú interakciu s intaktnými deťmi.  

Niektorí odborní zamestnanci sú na školách financovaní z národného projektu, no viem aj o takých, ktoré narábajú so svojimi zdrojmi tak, aby bol už raz vytvorený inkluzívny tím trvalo udržateľný. Školy už vedia, že ak majú funkčný inkluzívny tím, ľahšie sa im pracuje a je tam lepšia atmosféra.

Majú tieto tímy potenciál pokračovať aj po projekte?

ZR: S vedením škôl a členmi tímov hovoríme o ich riadení, manažmente, rozdelení kompetencií  a hlavne trvalej udržateľnosti. Pre účastníkov programu bolo veľmi inšpiratívne stretnutie s pedagógom Viktorom Križom a exkurzia na ZŠ Dubovej v Bratislave. Svoje skúsenosti tak zdieľali priamo s členmi výborne fungujúceho inkluzívneho tímu tejto školy.

Jednou zo základných inkluzívnych hodnôt vo vzdelávaní je aj stratégia inkluzívneho prístupu učiteľov a zamestnancov školy k zraniteľným skupinám žiakov. Strihli ste počas školského roka pracovať aj na nej?

ZR: Toto bola veľká výzva pre mňa, aj pre účastníkov z jednotlivých škôl. Čo je inkluzívny prístup? Aká je jeho stratégia? A čo je vlastne inklúzia? Stanovila som si preto cieľ v každej škole realizovať interaktívny workshop, kde som zážitkovým spôsobom umožnila učiteľom vytvoriť si vlastnú definíciu, vlastný obraz toho, čo je segregácia, čo integrácia a čo inklúzia. Mnohí vnímali inklúziu len ako modernejšiu formu integrácie.

Akými metódami ste na workshopoch s pedagógmi pracovali?

ZR: S pojmami sme pracovali niekoľkými metódami, sledovali sme filmy z rôzneho školského prostredia, diskutovali sme. U mnohých učiteľov nastal AHA – moment, a teda – veď to robíme a ani sme nevedeli, že je to inklúzia. Dotkli sme sa tém vzájomných vzťahov medzi učiteľmi a učiteľmi a žiakmi, komunikácie, spolupráce a podobne.  Tam, kde nefungujú vzťahy v zborovni, nefungujú ani vzťahy so žiakmi.

Ďalšou témou boli proinkluzívne vyučovacie metódy. V triede, kde sa vyučuje frontálne, pomalší žiaci môžu brzdiť tých ostatných. Hovoríme preto o diferencovanom vyučovaní, kooperatívnych metódach, skúšame rôzne aktivity.

Ako reflektujú to, čo ste sa im snažili vysvetliť, to čo s nimi zdieľate?

ZR: Vždy po skončení aktivít s učiteľmi rozoberáme, aké kompetencie sa im danými aktivitami rozvíjajú. Venujeme sa aj úprave prostredia triedy a celej školy. Ak je v triede žiak so sluchovým znevýhodnením, kde má sedieť? Kde má sedieť asistent so žiakom? Aká je náplň práce asistenta? Čo tiché kútiky v škole? Miesta na vzájomné stretávanie sa? Usporiadanie stolov na spoluprácu? Aká je komunikácia s rodičmi? S ďalšími partnermi školy? 

Toto všetko by spomínaná stratégia inkluzívneho prístupu v škole mala obsahovať.  Ja viem svojim školám podať svedectvo, kde a ako to funguje a že sa to dá. Zažila som inkluzívne školy v Berlíne, v Prahe, Brne aj v Bratislave. Hovorila som aj s absolventmi inkluzívneho vzdelávania o tom, ako sa vďaka absolvovaniu bežnej školy dokážu zapojiť do bežného života a nestanú sa doživotnými klientmi sociálnej poisťovne.

Inkluzívne vzdelávanie je benefitom pre celú spoločnosť. Vstupná investícia do neho sa mnohonásobne spoločnosti vráti. A stále je potrebné zdôrazňovať, že ide o najlepší záujem dieťaťa.

Ktorá z vybraných škôl zvláda proces tvorby takejto komplexnej stratégie školy?

ZR: Najviac na sebe pracujú učitelia zo ZŠ Budimír. Riaditeľka školy oslovila profesionálnu koučku a celý tím, samozrejme na báze dobrovoľnosti, tvorí víziu a misiu školy aj so zameraním na inklúziu. Táto škola si dokáže z vlastných zdrojov udržať aj spomínaný inkluzívny tím.

Ak sa raz začne v škole ikluzívny proces, všetci žiaci, učitelia i rodičia by mali cítiť zmenu, prijatie a rešpekt. S každým sa počíta, každý je vítaný, v každom vidíme potenciál.
Zuzka, pracovali ste ako konzultantka v rámci programu na školách osobne aj s deťmi?

ZR: Na požiadanie učiteľov som v dvoch školách  priamo realizovala aktivity s deťmi – online živú knižnicu o Maťovi s telesným hendikepom pre štvrtákov a zážitkovú aktivitu o sociálnom vylúčení so žiakmi deviateho ročníka. Niektoré školy so mnou rátali už vo svojom projekte, niektoré ma oslovujú postupne. Aj ja im rada pomôžem.

Plánujú aj ostatné školy okrem ZŠ Budimír vzdelávať svojich učiteľov a zamestnancov?

ZR: Školy sledujú ponuky vzdelávaní aj vďaka webu www.ktochyba.sk Mnohé informácie si účastníci pozdieľajú, ak niekto niečo zaujímavé organizuje, pozve aj ostatných inkluzionistov. Odborní zamestnanci sa snažia ďalej vzdelávať v rôznych intervenčných, relaxačných a terapeutických technikách. Vzdelávania, ktoré ponúka Metodicko-pedagogické centrum využívajú hlavne na kredity.

Kto chce naozaj profesne rásť, vyhľadáva radšej ponuky mimovládnych organizácií alebo firiem fokusovaných na vzdelávanie. Školy sa tiež snažia zapájať do aktivít a projektov, ktoré umožňujú vzdelávať celý kolektív a zvýšia im kredibilitu, definujú ich v nejakej oblasti.

Jednou z podmienok účasti v programe Škola inkluzionistov bolo vypracovanie a následne realizácia školského projektu, ktorý bude inkluzívny k všetkým skupinám. Ako prijali školy na východe Slovenska túto výzvu?

ZR: Každá škola si ušila svoj projekt na mieru, čo je podľa mňa veľmi inkluzívny prístup. Proces prípravy projektov sme už ako konzultantky a mentorky programu so svojimi školami konzultovali osobitne.

Bolo výborné, že sme v úvode urobili na školách vstupný prieskum vo forme dotazníkov a rozhovorov, čím sme školu viac spoznali. Ľahšie sa nám potom darilo nadizajnovať typ vzdelávania, pomôcky alebo aktivity, ktoré budú pre školu najvhodnejší. Každý projekt prinesie na svojej škole viditeľnú pozitívu zmenu.To je najdôležitejšie.

Zatiaľ to vyzerá, že inklúziu prijali všetci s otvoreným náručím. Stretli ste sa na niektorej zo škôl aj s negatívnym prístupom? Napríklad od iných učiteľov či  zamestnancov školy?

ZR: Napríklad sa stáva, že niektorí učitelia vnímajú aktivity projektu výhradne ako zodpovednosť toho, kto ten projekt vymyslel, kto podal prihlášku alebo je za neho nejakým spôsobom zodpovedný. Odučia náročnú šichtu a netúžia viac posedieť na nejakom vzdelávaní, za ktoré ani nie sú učiteľské kredity.

Asi raz sa mi stalo, že sa tri učiteľky odmietli aktívne zúčastniť spoločných aktivít. Ale 18 ďalších v tejto skupine zotrvalo a v závere skonštatovali, že to bolo užitočné, že nad tým budú ešte rozmýšľať. Inak sa učitelia zúčastňovali stretnutí dobrovoľne, radi a boli veľmi aktívni.

Ako vnímajú podľa vás pilotný program samotní inkluzionisti? Teda tí, ktorí sa do programu prihlásili a zastrešujú inklúziu na svojej škole, kde pracujú.  

ZR: Vnímam, ako sa profesionálne posúvajú. Ako na stretnutiach diskutujú jeden inkluzionista s druhým, ako sa v rámci projektu vzájomne obohacovali učitelia i odborní zamestnanci. To je veľmi vzácne, pretože na metodických vzdelávaniach bývajú oddelene.

Tu sa majú možnosť stretnúť učitelia s veľmi fundovanými špeciálnymi i liečebnými pedagógmi. Diskutujú o svojich žiakoch, o situáciách a vyučovaní, zdieľajú si rady, riešenia, pomôcky, metódy, školenia. Zosieťovali sa a vzájomne sa inšpirujú. Okrem toho museli prebrať zodpovednosť za realizáciu projektu na svojej škole, za organizovanie  vzdelávacích aktivít, za dokumentáciu, priebežné správy. V mojom tíme sú učitelia, ktorí to robia prvýkrát a je to pre nich výborná skúsenosť.

 Aké boli vaše pocity z projektu na začiatku a aké sú dnes, takmer na konci pilotného ročníka?

ZR: Je to úžasný a veľmi potrebný projekt. Som vďačná, že som jeho súčasťou, že môžem vidieť rôzne školy, spoznať množstvo kolegov, odborníkov, liečebných, špeciálnych a sociálnych pedagógov, psychológov, asistentov. Stále viac však vnímam, akú nedostatočnú podporu školy majú od štátu, od spoločnosti. Učiteľom nesmierne chýba supervízna podpora v takom zmysle, ako ju majú ostatné pomáhajúce profesie. Aj to je téma, o ktorej v projekte hovoríme a chceli by sme to zmeniť.

V porovnaní s ostatnými regiónmi a vašimi konzultantkami, čím je východné Slovensko špecifické v rámci vzdelávania?

ZR: Na východnom Slovensku je v školách viac rómskych žiakov. Aj medzi zapojenými školami máme dve, kde ich je viac. Slovo inklúzia sa na východnom Slovensku spočiatku spájalo len s rómskymi školami. V rámci národných projektov sa totiž s inklúziou začalo práve v týchto školách. Preto je často nesprávne vnímaná v kontexte vzdelávania rómskych žiakov. Postupne sa snažíme tieto názory meniť, ukazujeme, že je to vzdelávanie pre všetkých žiakov a benefit pre celú spoločnosť.

S čím ste teda na školách na východe SR zápasili pri pokuse zaviesť inklúziu do prostredia škôl najčastejšie?

ZR: Školy na východnom Slovensku sú väčšinou zapojené do národného projektu Škola otvorená všetkým (ŠOV), podporeného z Operačného programu Ľudské zdroje. Niektoré školy boli zapojené aj do prechádzajúceho projektu PRINED (Projekt Inkluzívnej Edukácie). O inkluzívnom vzdelávaní už teda počúvajú roky v kontexte projektov z Európskych sociálnych fondov a pretože sa nič podstatné nezmenilo, mnohí sú voči slovu inklúzia skeptickí.

Charakterizujme, prosím, čitateľom národné projekty.

ZR: Realizácia národných projektov znamená financovanie, žiaľ len dočasné,  inkluzívneho tímu, podporu voľnočasových krúžkov či akreditované vzdelávanie pre učiteľov. Zároveň však obsahuje množstvo byrokracie, papierov, kvantá výkazov a prezenčiek. Byrokatické je aj to, že hoci bolo nadizajnované spoločné vzdelávanie pedagogických a odborných zamestnancov v rámci škôl, tí, ktorí nemali absolvované adaptačné vzdelávanie, nemohli sa ho zúčastniť. A to boli hlavne mladí učitelia, školskí špeciálni pedagógovia a psychológovia, sociálni pedagógovia a asistenti. 

Účastníci, ktorí zažili ŠOV a Školu inkluzionistov, vnímajú rozdiel. Vzdelávania v rámci projektu boli šité na účastníkom na mieru. Veľmi ocenili možnosť sieťovania sa a výmeny skúseností, exkurziu, možnosť zaplatiť si vzdelávanie, pomôcky či realizáciu aktivít  podľa vlastného výberu.

Akým výzvam ste čelili ako osobnosť, Zuzka? Nielen ako konzultantka pre školy, ale tiež ako pedagogička.

ZR: Cítila som, že v každej škole je potrebné vytvoriť si dobré vzťahy s účastníkmi – inkluzionistami, vedením školy a ostanými učiteľmi. V niektorých školách mám výborné vzťahy s vedením i učiteľmi. Niektorí riaditelia sa aktívne  a radi zúčastňujú stretnutí a workshopov v rámci projektu. Je aj škola, kde som pani riaditeľku videla len raz. Ale viem, že zohnala financie na ďalšieho asistenta, kofinancovala realizáciu nášho projektu z ďalších zdrojov, zariaďuje triedy variabilnejším nábytkom, ktorý umožňuje lepšiu kooperáciu žiakov. To je pre mňa výzva – vnímať veci v kontexte, z rôznych pohľadov, zdrojov, nedať na prvý dojem.

Vnímate v rámci sebahodnotenia niečo, čo ste mohli urobiť ako konzultantka lepšie?

ZR: Vždy sa dá niečo urobiť lepšie. Takýto typ podpory pre školy bol nový aj pre mňa. Určite sa v budúcnosti budem viac sústrediť na silné stránky školy a ľudí v nej. O tom je predsa inkluzívny prístup – nájsť potenciál každého dieťaťa či dospelého a rozvíjať ho. V tomto projekte som spoznala množstvo inšpiratívnych ľudí, veľa som sa naučila a stále sa učím.

A čo samotný program Škola inkluzioinstov? Objavili ste nejaké jeho nedostatky?

ZR: Určite je potrebné zlepšiť výber škôl a priame zapojenie ich vedenia do realizácie projektu.

Tešíte sa aj do druhého ročníka? Budete jeho súčasťou?

ZR: Veľmi rada budem v projekte pokračovať aj v jeho druhom ročníku. Budem vďačná za príležitosť byť opäť súčasťou programu. Je to moja vysnívaná práca a každodenná výzva pracovať  na sebe a neustále sa vzdelávať.

 

Autor: Diana Burgerová