Späť na zoznam
29. apríl 2019
Škola inkluzionistov

Moja inkluzívna škola: Zmena myslenia v tak veľkom organizme, akým je škola, sa nedá nadiktovať

Miška Bubelíniová je konzultantkou pilotného programu Škola inkluzionistov zameraného na inkluzívne vzdelávanie detí na slovenských základných školách. Prvý ročník sa spolu so školským rokom 2018/2019 blíži ku koncu. Ako si s inklúziou počínali školy na západnom Slovensku a ako sa cítila v role ich konzultantky Miška?

Už je to takmer rok, čo sme v rámci Nadácie pre deti spustili pilotný program na podporu inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov. Nikdy predtým sme nič také neurobili. Ako by si zhodnotila školský rok na školách, ktorým si robila konzultantku ty? Čo sa zmenilo?

MB: Najviditeľnejšou, respektíve. najpočuteľnejšou zmenou je to, že téma inklúzie sa stala omnoho prítomnejšou v bežnom živote týchto škôl. Prenikla do jazyka učiteľov aj odborných pracovníkov a teda myslím, že aj do ich myslí. A to sa odráža na kvalite vzťahov, na otvoronejšej atmosfére v triedach, na školách. Omnoho viac ako pred projektom hľadajú naši účastníci cesty, ako vytvárať kvalitné prostredie pre všetkých v škole, bez výnimiek.

A okrem toho sa vybraní ľudia zo všetkých škôl naučili konkrétne vedomosti aj zručnosti pre prácu s deťmi so špecifickými potrebami. Dostali teda pomocnú metodickú ruku, aby mohli svoje inkluzívne odhodlanie realizovať kvalitnejšie. 
 

Ktorá zo škôl, ktoré si ako konzultantka sprevádzala projektom má podľa teba dnes najbližšie k vytváraniu inkluzívneho prostredia pre všetky deti?

MB: Na túto otázku sa mi neodpovedá ľahko, pretože vnímam, že všetky tri moje školy prešli na svojej ceste za inklúziou kus cesty a sú určite ďalej ako na začiatku projektu. Na základe objektívnych kritérií by som ale vybrala Základnú školu s materskou školou Smolenice. Už dávno pred začiatkom projektu vedome pracovali s témou inklúzie a projekt im len pomohol niektoré dôležité veci ukotviť, respektíve posunúť na vyšší level.

Ivanka pri Nitre je zase malou dedinskou, prímestskou školou, ktorá je svojou veľkosťou aj spádovosťou akosi viac prirodzene inkluzívna ako veľké mestské školy. Vidieť to aj na tom, že do nej prihlasujú svoje deti aj rodičia, ktoré tam na základe trvalého bydliska nepatria.


Vyníma sa nejaká zo škôl v západoslovenskom regióne fungujúcim inkluzívnym tímom alebo podpornou skupinou na škole?

MB: Opäť spomeniem MŠ a ZŠ Smolenice, kde majú už viac rokov odborný tím zložený zo špeciálnej pedagogičky, psychologičiek aj asistentov. Tento tím sa počas posledných rokov personálne aj odborne posilňoval a myslím, že je veľmi funkčnou súčasťou celého organizmu školy.

Pomerne veľký inkluzívny tím ale vybudovali aj v ZŠ J. A. Komenského v Seredi, tvorí ho deväť asistentov, špecialna pedagogička a psychologička. Majú za sebou tretí štvrťrok spoločného fungovania a postupne sa posúvajú a zlepšujú.

Majú tieto školské tímy potenciál pokračovať aj po projekte?

MB: Myslím si a verím, že áno. Projekt ich skôr podporil v rozvoji, ale zrejme by fungovali aj bez neho. Po projekte budú fungovať na kvalitatívne vyššej úrovni a tiež budú mať kapacitu rozširovať myšlienku inklúzie do celých škôl.

Jednou zo základných inkluzívnych hodnôt vo vzdelávaní je aj stratégia inkluzívneho prístupu učiteľov a zamestnancov školy k zraniteľným skupinám žiakov. Stihli ste počas školského roka pracovať aj na nej?

MB: V ani jednej zo škôl, kde som pôsobila ako konzultantka, sme takýto dokument spolu nevytvárali. To však neznamená, že inklúzia nie je začlenená v iných dokumentoch alebo že by jej neprikladali význam. Skôr sme sa zamerali na to, aby sme vytvorili realizovateľné plány aktivít podporujúcich inklúziu v čo najširšom meradle v rámci všetkých škôl.

Akými metódami si s pedagógmi pracovala?

MB: Rôzne, prispôsobovala som prácu individuálnym potrebám a možnostiam. Všade som využívala mentoring, ktorý zahŕňal reflektovanie pôsobenia našich účastníkov v ich aktuálnom kontexte a pôsobení v školách. Snažila som sa svoje účastníčky - inkluzionistky vidieť aj pri priamej práci s deťmi a následne sme k tomu mali spätné väzby.

V rámci spolupráce sme spolu veľa zdieľali aktuálne zdroje, knihy, filmy aj aktivity, ktoré im mohli byť inšpiráciou. V jednej zo škôl som využila aj zážitkovú pedagogiku – pripravila som pre odborný tím a učiteľky prvého stupňa workshopy.  

Ako dnes reflektujú v praxi to, čo si sa im snažila vysvetliť a to, čo ste spolu zdieľali?

MB: Toto je skôr otázka na nich. Ale to, čo vidím ja, je, že veľa nad podnetmi premýšľajú a opakovane sa mi stalo, že veci a témy, o ktorých sme spolu hovorili na jednom stretnutí, samé priniesli ako tému aj na ďalšie stretnutie a zdieľali svoje názory, postoje aj to, ako sa im (ne)darilo, ak sa napríklad pokúsili začleniť to priamo do práce s deťmi.

Miška v akcii, na spoločnom workshope spolu s inkluzionistami a ostatnými konzultantkami.

Čo plánujú školy urobiť s finančným grantom v rámci svojich projektov, ktoré boli jedným z hlavných podmienok účasti v programe?

MB: Spoločným menovateľom sú vzdelávacie a rozvojové aktivity na rôzne témy, rôzne metodiky a prístupy k vybraným skupinám detí so špeciálnymi potrebami. Okrem toho išlo o kúpu odbornej literatúry a tiež vybavenia špeciálnymi pomôckami, napríklad na zariadenie relaxačných miestností.

Stretla si sa na niektorej zo škôl aj s negatívnym prístupom? Napríklad od iných učiteľov či zamestnancov školy?

MB: Priamo s negatívnym prístupom nie. Skôr som sa stretávala s tým, že ľudia v školách inklúziu vnímajú ako aktuálnu tému, sami však priznávajú, že pri súčasnom nastavení škôl orientovaných na výkon, s nízkym počtom podporného personálu a veľkým počtom detí v triedach, je to pre nich veľmi náročné, niekedy až nemožné.

Ako vnímajú podľa teba pilotný program samotní inkluzionisti? Teda tí, ktorí sa do programu prihlásili a zastrešujú inklúziu na svojej škole, kde pracujú. 

MB: Toto je opäť otázka pre nich. Ale od všetkých som počula, že projekt bol pre nich veľkou inšpiráciou a podporou. Pochopili, že vo svojom snažení nie sú sami, získali dôležité kontakty a verím, že sme posilnili aj ich osobné zdroje, aby mohli v podpore inklúzie na svojich školách pokračovať aj po skončení projektu.

Zároveň si myslím, že naši inkluzionisti pochopili, že robiť takú veľkú zmenu myslenia v tak veľkom organizme ako je škola je veľká výzva, ktorá sa nedá nadiktovať alebo prikázať, ale je to dlhodobá cesta a proces. A ja im držím palce, aby im ich energia a nadšenie vydržali.

Aké boli tvoje pocity zo Školy inkluzionistov na začiatku a aké sú dnes, takmer na konci pilotného ročníka?

MB: Na začiatku to bola pokora, zvedavosť a chuť pomôcť. Tieto pocity sa ani na konci pilotného projektu veľmi nezmenili. Pribudol k nim však obdiv ku všetkým, ktorí inklúziou naozaj v školách žijú. A tiež pochopenie, že vydať sa na cestu inklúzie je cesta na dlho a môže byť úspešná, iba ak dokážeme do nej zainteresovať všetkých účastníkov od detí, učiteľov, odborných pracovníkov, rodičov, vedenie škôl, politikov a úradníkov či verejnosť.

V porovnaní s ostatnými regiónmi a konzultantkami z iných krajov, čím je západné Slovensko špecifické v rámci vzdelávania? S čím si napríklad zápasila najviac ty, s čím napríklad Zuzana na východe Slovenska zápasiť nemusela?

MB: Nevnímala som výrazné regionálne odlišnosti, snáď okrem toho, že ja som veľmi nemusela pracovať s témou sociálneho vylúčenia, respektíve začleňovaním rómskych detí. Odlišnosti boli skôr škola od školy – či už v tom, kde sa nachádzajú a aké deti do nej chodia alebo aj v tom, v akej fáze podpory inklúzie som školy stretla, či na začiatku alebo v už výrazne rozvinutom procese. Napríklad v Seredi je škola spádovou pre detský domov a dochádzajú do nej aj deti s psychiatrickými diagnózami.

Akým výzvam si sama čelila? Nielen ako konzultantka pre školy, ale tiež ako človek a mentroka iných skupín.

MB: Bolo to najmä pochopenie, že život, hoci aj s rôznymi znevýhodneniami, vie byť veľmi krásny, obohacujúci, ak je prijatý. Táto inakosť vie byť veľkým posunom pre mňa aj pre všetkých zúčastnených. A preto som vnímala a prežívala aj veľký obdiv ku všetkým, ktorí po tejto ceste kráčajú, aj keď veľakrát je to ťažké.

Vnímaš v rámci sebahodnotenia niečo, čo si mohla urobiť ako konzultantka lepšie?

MB: Určite áno. Mohla som systematickejšie pracovať s celými inklu tímami a vedeniami škôl,  možno by sme tak boli dosiahli ešte viditeľnejšie posuny.

A čo samotný program Škola inkluzioinstov? Objavila si nejaké jeho nedostatky?

MB: To si vyhodnotíme podrobnejšie na konci programu, ale teraz mi čosi napadá - program by sa mal v budúcnosti ešte viac zameriavať na prácu s inkluzívnymi a odbornými tímami, nielen na podporu jednotlivcov, ktorí sa môžu právom cítiť v škole zahltení a prevalcovaní. A samostatnou kapitolou je aj práca, respektíve spolupráca s vedeniami škôl, ktoré zásadne ovplyvňujú čo, čo sa v škole bude alebo nebude diať.

Tešíš sa aj do druhého ročníka projektu? Budeš jeho súčasťou?

MB: Áno, veľmi. A dúfam, že tento program si nájde aj ďalších donorov, pretože ho považujem za veľmi zmysluplný. Opäť,  nadácia supluje to, čo by mal robiť štát.

 

Autor: Diana Burgerová