Späť na zoznam
10. jún 2019
Škola inkluzionistov

Prieskum vnímania inklúzie: Učitelia potrebujú pomoc, napriek tomu sú s nimi žiaci spokojní

Aká je na školách atmosféra? Čo učiteľom pri práci najviac prekáža a čo si o deťoch so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami myslia deti? Prečítajte si podrobné výsledky výskumu, kvalitatívneho aj kvantitatívneho, na školách, ktoré boli súčasťou pilotného ročníka programu Škola inkluzionistov.

V rámci pilotného ročníka grantovo-vzdelávacieho projektu Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska podporeného výnosom z Plesu v opere, sme v spolupráci s nezávislou mimovládnou organizáciou CVEK (Centrum pre výskum etnicity a kultúry) zrealizovali na 19 školách kvalitatívny aj kvantitatívny výskum. Zamerali sme sa v ňom na to, aká je na školách zapojených do projektu situácia. Skúmali sme atmosféru na školách, hodnotenie vývoja projektu a materiálneho zabezpečenia, či vzťahy medzi jednotlivými aktérmi (učiteľmi, rodičmi a žiakmi). Špecifickou témou boli aj rôzne inkluzívne princípy a práca s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

V kvantitatívnom výskume sme prostredníctvom dotazníkov skúmali názory vedenia škôl, učiteľov, odborných zamestnancov, asistentov a samotných žiakov. Vypĺňalo ich 19 z 20 zapojených škôl. Je potrebné uviesť, že výsledky dotazníkového prieskumu nie sú reprezentatívne pre školskú populáciu na Slovensku, ide výlučne o odpovede zo škôl zapojených do tohto projektu. Napriek tomu však poskytujú relevantné informácie o situácii na slovenských školách.

Kvantitatívny výskum sme doplnili o kvalitatívne rozhovory na troch vybraných školách prostredníctvom 20 hĺbkových rozhovorov na uvedené témy s vedením školy, učiteľkami prvého stupňa, učiteľkami druhého stupňa, odbornými zamestnancami a asistentmi.

Atmosféra

 

Atmosféra na školách nás zaujímala z pohľadu žiakov i učiteľov. Z kvantitatívnych výstupov je zrejmé, že učitelia považujú atmosféru na škole za o čosi priateľskejšiu a otvorenejšiu voči rôznym zmenám než žiaci. Pozitívom na tejto práci je podľa nich najmä to, že ich baví. Naviac je to práca, kde pomerne rýchlo vidia výsledky a majú spätnú väzbu od žiakov. Ako hovorí jedna z učiteliek druhého stupňa: „Na práci mám rada, keď sa deti posúvajú, keď sa tešia z toho, čo sa naučili alebo z toho, že sa len cítia v škole dobre, toto ma napĺňa a dobíja energiou.“

 

Za negatíva práce považujú učitelia viaceré skutočnosti. Napríklad povinnosti ako vedenie knižnice či školskej kroniky, ani snaha o zapájanie do rôznych projektov nie je vždy vnímaná ako jednoznačne pozitívna. Ako upozornila jedna z respondentov – učiteľka na druhom stupni, v prípade zapájania do projektov ide často skôr o prestíž školy ako o zlepšenie procesu vzdelávania. „Baví ma učiť, vždy som chcela byť učiteľkou. Je tu však hrozne veľa projektov a to učenie sa už trochu dostáva do úzadia, to sa mi nepáči a vadí mi to, pretože už podľa mňa ide o prestíž školy. A aj tie projekty ponúkajú dobré finančné ohodnotenie, ale je to na úkor toho, že sa menej venujete učeniu.“

 

Problematickou je tiež byrokracia, teda vedenie rôznej papierovej dokumentácie, ktorá vystupuje do popredia najmä na školách, ktoré ešte nemajú zavedenú elektronickú triednu knihu. Tam, kde školy nabehli na systém elektronickej triednej knihy, odpadla významná časť byrokracie. „Teraz nemáme papierovačky, všetko riešime cez elektronickú triednu knihu, niečo je lepšie, niečo horšie... Kým sa človek prihlási, kým sa kniha načíta, kým sa učiteľ zorientuje. Ale super je to na konci roka, lebo nemusíme rátať vymeškané hodiny, ospravedlnené a pod., všetko sa to robí automaticky,“ povedala učiteľka na prvom stupni.

 

Prácu učiteľom komplikuje tiež nedostatok kvalitných učebníc a vzdelávacích materiálov. Ich absenciu musia nejako riešiť, zvyčajne tak, že si pripravujú rôzne vzdelávacie materiály sami, čo na nich opäť vytvára tlak, aby vôbec všetko stihli. Výrazne negatívne tiež hodnotili, že si často musia nosiť prácu so sebou domov.

 

Žiaci vnímajú atmosféru v škole ako súťaživú, napätú a stresujúcu častejšie ako učitelia. Čo sa týka celkového pocitu zo školy, v porovnaní s učiteľmi sa žiaci do školy tešia menej. Až 39,2 % z nich uviedlo, že sa väčšinou do školy neteší a 17,1 % sa do školy neteší nikdy. Do školy sa veľmi teší len 3,2 % žiakov.

 

Vybavenie škôl pre efektívnejšie vzdelávanie

 

Na otázku materiálneho vybavenia škôl na efektívne vzdelávanie žiakov odpovedali učitelia a odborní zamestnanci v dotazníkovom výskume. V tejto oblasti prejavili pomerne veľkú spokojnosť, pretože až 69,4 % z nich uviedlo, že ich škola je vybavená dostatočne a ďalších takmer 11 %, že dokonca nadštandardne. To isté platí aj o pomôckach pre žiakov (prístup k učebným pomôckam a materiálom) – tu videlo nedostatky 22 % učiteľov a iných zamestnancov školy. Kvalitatívny výskum túto celkovú spokojnosť potvrdil, aj keď sa ukázalo, že na niektorých školách chýbajú tematické učebne (laboratóriá) alebo priestory pre prácu s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP).

 

Učitelia a ostatní zamestnanci školy boli pomerne spokojní aj s odbornou pripravenosťou učiteľov. Až 61 % z nich si myslí, že učitelia sú nadštandardne dobre odborne pripravení na prácu s deťmi. Ďalších 33 % si myslí, že aspoň dostatočne. Len dve percentá sa totiž vyjadrili, že by sa mala odborná pripravenosť učiteľov na ich škole zlepšovať.

 

Takáto výrazná spokojnosť panuje na školách aj s pripravenosťou na vzdelávanie detí so ŠVVP.  Tu sa vo výskume ukázalo, že približne 20 % si myslí, že odborná pripravenosť na prácu s deťmi so ŠVVP je zlá a bolo by potrebné ju zlepšiť. Ak si to však porovnáme s časťou práce s deťmi so ŠVVP, tak je zrejmé, že na školách sú ešte stále dosť veľké rezervy pri práci s týmito deťmi. Aj keď si takmer 80 % zamestnancov myslí, že odborná pripravenosť na ich škole je dostatočná, je možné predpokladať, že nie vždy vedia, čo všetko práca s deťmi so ŠVVP vyžaduje. Treba však brať do úvahy, že do projektu sa prihlásili školy, ktoré sa o túto tému zaujímajú a majú odborný personál, ktorý sa téme inklúzie venuje, čo mohlo tiež ovplyvniť ich odpovede a odpovede ostatných zamestnancov.

 

Vývoj školy a otvorenosť voči zmenám

 

Ukazuje sa, že viac ako ¾ respondentov zo zapojených škôl hodnotia smerovanie školy pozitívne. Školy podľa nich realizujú pozitívne zmeny a uberajú sa dobrým smerom. Na jednej strane je škola a jej snaha o čo najlepšie fungovanie, na druhej strane sú štátom nastavené pravidlá pre proces vzdelávania, ktoré stanovujú školám mantinely. Školy teda nemôžu realizovať všetky svoje predstavy, ako by chceli, ale musia rôzne zmeny a inovácie zavádzať v rámci existujúcich pravidiel. Často takých, ktoré pozitívnym zmenám naopak bránia.Snažíme sa o hľadanie nových spôsobov výučby. Nie všetko je realizovateľné. Všetky programy robia ľudia, ktorí majú pred sebou ideálny stav. Smerujeme k tomu, hľadáme možnosti v rámci nášho štátneho systému, ako to čo najlepšie spraviť,” uviedol jeden špeciálny pedagóg.

 

Žiaci si oveľa menej ako učitelia myslia, že ich školy sú otvorené zmenám, najmä čo sa týka obsahu vzdelávania a používaných metód. Naopak, pozitívne vnímajú ich otvorenosť voči komunikácii s rodičmi. Približne 60 % žiakov si myslí, že školy sú skôr alebo jednoznačne naklonené zmenám v oblasti používania nových technológií. Podľa žiakov školy skôr nie sú (35,3 %) alebo jednoznačne nie sú (22,8 %) otvorené zmenám v oblasti rozhodovania, tu sa učitelia (9,8 %) a žiaci (1 %) výrazne nezhodujú.

 

Čo sa týka hodnotenia kvality učiteľov, celkovo vnímajú žiaci svojich učiteľov pozitívne. Najviac žiakov (60,6 %) hodnotilo svojich pedagógov ako takých, ktorí sú dobrí a nepotrebujú sa zlepšovať. Viac ako štvrtina žiakov (26,1 %) uviedla, že ich pedagógovia sú nadštandardní. Len okolo desať percent (10,3 %) respondentov – žiakov si myslí, že učitelia nie sú kvalitní a mali by sa zlepšiť a len tri percentá žiakov si o svojich učiteľoch myslia, že sú veľmi slabí.

 

Vzťahy v škole

 

Atmosféru na školách výrazne ovplyvňujú aj vzťahy medzi jednotlivými aktérmi. Na to, aby v škole fungovali určité procesy, aby mohla napredovať a aby sa v nej všetci cítili dobre, je dôležité, aby v nej dobre fungovali aj rôzne typy vzťahov. Aj pri inkluzívnom vzdelávaní sa často hovorí o tom, že trojuholník učiteľ/rodič/dieťa je kľúčový pre kvalitné a efektívne vzdelávanie detí. Vzťahy medzi týmito ľuďmi ho výrazne pozitívne či negatívne ovplyvňujú.

 

Ako veľmi dobré vzťahy sa ukazujú predovšetkým vzťahy medzi vedením a učiteľmi. To poukazuje predovšetkým na fakt, že do tohto typu projektu sa pravdepodobne zapájajú školy, ktoré majú podporu vedenia a dobre nastavenú komunikáciu. Ukazuje sa, že najlepšie vzťahy s vedením majú učiteľky prvého stupňa, pretože 60,2 % z nich uviedlo, že majú s vedením veľmi dobré vzťahy, pričom pri učiteľoch druhého stupňa bol tento podiel nižší – okolo 47 %. Veľmi dobré vzťahy s vedením indikovali aj odborní zamestnanci (57 %) a asistenti (64 %). Tvorba spoločnej vízie školy a otvorené riešenie konfliktov bolo to, čo oceňovali najčastejšie. V prípade, ak bolo vedenie školy kritizované, kritika smerovala k direktívnosti a nespravodlivému prístupu k jednotlivým učiteľom.

 

Vzťahy medzi učiteľmi sa často odvíjajú aj od veľkosti kolektívu, na čo poukazuje predovšetkým kvalitatívny výskum. Pri nižšom počte učiteľov je možné konflikty riešiť osobne, mať otvorenejší a často priateľskejší vzťah ako v prípade veľkých, často až „anonymných škôl“. Napätie medzi učiteľmi obvykle nastáva v určitých obdobiach roka, keď sa akumuluje veľa práce (začiatok, koniec polroka, testovanie) alebo keď sa realizuje naraz veľa projektov a učitelia to v tej chvíli považujú za veľkú záťaž.

 

V kvalitatívnom výskume najviac respondenti oceňovali, ak sa konflikty a napätie riešia priamo, spoločne a bez toho, aby vznikali koalície jedných učiteľov voči ostatným: “ Sme ľudia s rôznymi náladami a pocitmi, ale keď príde konfrontácia, tak sa vyrieši hneď. Vieme to ustáť a neprenášať to ďalej,” hovorí učiteľka prvého stupňa. Tento názor potvrdila aj ďalšia učiteľka 1. stupňa: “Vzťahy medzi učiteľkami sú úžasné. Aj kolegyne, ktoré sem chodili zastupovať vraveli, akú máme na škole úžasnú atmosféru. Dobré je to aj vďaka vedeniu, pretože mám pocit, že môžem slobodne robiť, čo potrebujem bez toho, aby mi niekto stál za chrbtom. Dostávame tiež spätnú väzbu, vedenie nás pochváli, všimne si našu aktivitu nad rámec povinností.”

 

Kým vzťahy s vedením a medzi učiteľmi boli hodnotené prevažne ako veľmi dobré, v prípade rodičov ich za veľmi dobré označilo len 15,2 % zamestnancov školy. Takmer 67 % ich označilo za skôr dobré, čo poukazuje na individuálnosť vzťahov a nemožnosť generalizácie. Dôležitá je najmä komunikácia s rodičmi. Ako veľmi podstatné sa ukazuje, že učitelia považujú komunikáciu s rodičmi za veľmi dôležitú.

 

Až 70 % zo všetkých respondentov uviedlo, že “pre efektívne vzdelávanie detí je spolupráca s rodičmi kľúčová. S týmto výrokom sa stotožňovali predovšetkým odborní zamestnanci, z ktorých to uviedlo až 90 %. Aktívni rodičia často prinášajú nápady na zlepšenie školského prostredia alebo vzdelávacieho procesu. Niektorí učitelia to veľmi vítajú, aj keď si uvedomujú svoje obmedzené kapacity a možnosti meniť v súčasnosti obsah alebo formy vzdelávania. Avšak do budúcnosti je potrebné pri zmenách vo vzdelávacom systéme počítať aj s rodičmi ako s dôležitými aktérmi týchto zmien.

 

Vzťahy so žiakmi sú najmenej často uvádzané ako veľmi dobré, väčšina učiteľov a zamestnancov škôl uviedla, že sú skôr dobré. Celkovo ich však ako dobré alebo skôr dobré vníma až 93 % učiteľov a odborných zamestnancov. Podobne sú vnímané aj vzťahy medzi žiakmi navzájom. Sedemdesiat percent učiteľov ich označilo za skôr dobré a len 15 % za veľmi dobré, pričom významné rozdiely neboli ani medzi učiteľmi prvého a druhého stupňa alebo odbornými zamestnancami. Opäť je veľmi ťažké generalizovať vzťahy medzi deťmi, tak ako aj pri iných vzťahoch. Kvalitatívny výskum poukázal na to, že je veľa faktorov, ktoré vplývajú na to, aké majú deti vzťahy.

 

Rozhovory s učiteľmi a odbornými zamestnancami ukázali, že často sú triedne kolektívy, kde sú vzťahy lepšie a potom tie, kde vznikajú konflikty a napätie. “V každej triede je to iné. Vzťahy začínajú byť komplikované. Vôbec neviem, čo sa deje. My učitelia to nevidíme, dieťa nám začne niečo hovoriť a zistíme, že my sme to vôbec nevideli. Sú majetnícke voči sebe – toto je moja kamarátka a tvoja nie, priateľstvá majú veľmi pochránené,” zhodnotil kolektívy žiakov špeciálny pedagóg.

 

Kvalitatívny výskum však poukázal na to, že napriek tomu, že sa vzťahy vo všeobecnosti vnímajú ako skôr dobré, téma vzťahov medzi deťmi začína byť veľmi dôležitá a v niektorých oblastiach až akútna. Sociálne rozdiely medzi deťmi sa prejavujú aj vo vzťahoch medzi nimi. Zároveň, deti sú v dnešnej dobe podľa učiteľov veľmi zahltené informáciami, často prestimulované a nemajú nikoho, kto by im vedel v tejto situácii pomôcť, pretože dospelí vyrastali v inej spoločenskej situácii. Mnohí rodičia sú veľmi zaneprázdnení, alebo nevenujú svojim deťom toľko času a pozornosti, ktorú by potrebovali. Mnohí učitelia poukazujú na to, že v školách je dosť rozšírená šikana.

 

Rozmanitosť je na školách vnímaná, avšak učitelia potrebujú podporu

 

Inkluzívne vzdelávanie sa netýka len detí so zdravotným znevýhodnením. Ide o typ vzdelávania, ktoré rešpektuje určité princípy spravodlivosti voči všetkým deťom a snaží sa do procesu vzdelávania zapájať všetky deti. Inkluzívne vzdelávanie zároveň podporuje rôzne formy, využíva podporu rôznych odborných zamestnancov a presadzuje viac spolupráce miesto súťaživosti v triedach a na školách. V dotazníku sme učiteľom položili otázku, či rôznorodosť žiakov je pre školu skôr záťažou ako prínosom. Pre deti sme formulovali otázku opačne. Pýtali sme sa, či je dobré, ak do školy chodia

čo najrozmanitejší žiaci a je to pre ňu skôr prínos.

 

Pri učiteľoch a odborných zamestnancoch sa ukázalo, že na túto tému nepanuje úplne jednoznačný názor. Kým 49,5 % z nich sa skôr či úplne stotožnilo s názorom, že je to skôr záťaž, 42,4 % sa s týmto výrokom nestotožnilo a približne 8 % sa nevedelo vyjadriť. Zaujímavým zistením je, že najčastejšie vnímajú rozmanitosť ako zaťažujúcu učitelia druhého stupňa, ktorí sa s týmto výrokom stotožnili úplne alebo čiastočne v 60 % prípadov, kým učitelia prvého stupňa v 48 % prípadov.

 

Kvalitatívny výskum ukázal, že mnohí učitelia vnímajú rôznorodosť v triede ako principiálne dobrú vec, avšak má svoje limity, ktoré ak nie sú zvládnuté, pôsobia na učiteľa veľmi zaťažujúco. Ak je trieda rozmanitá, prináša to mnohé benefity najmä pre samotné deti: Pre triedu, pre deti, je určite lepšie, keď je to zmiešané. Vo všetkom – v rešpekte, trpezlivosti, pomoci…,” vníma rôznorodosť učiteľka na prvom stupni. Ďalšia učiteľka, tiež z prvého stupňa, ju doplnila: “Pre učiteľa je jednoduchšie, keď je trieda homogénna, ale rôznorodosť je super. Je to obohacujúce. Vychádzať by sa malo naučiť s každým, je to tak všade v živote. Takže je to ťažké, ale oveľa lepšie pre deti ako homogénna trieda.”

 

Vysoký počet integrovaných detí, najmä ak majú ťažšie zdravotné znevýhodnenie, je pre učiteľov zaťažujúci, ak nemajú dostatočnú podporu. Na to, aby učiteľka zvládla prácu v heterogénnom kolektíve, potrebuje podporu odborných zamestnancov, rodičov, ale aj prostredie, v ktorom môže slobodne pracovať a samozrejme aj prístup k rozmanitej triede musí byť veľmi špecifický. Je potrebné pracovať rôznymi metódami a využívať aj ďalšie formy – napríklad vzájomnú pomoc medzi deťmi (vyjadrenia odborných zamestnancov).

 

Žiaci rozmanitosť v triede vítajú, uspieť môžu v škole všetci, ak k nim dobre pristupujeme

 

Veľmi zaujímavé je, ako na túto otázku odpovedali samotní žiaci.60 % z nich sa totiž čiastočne alebo úplne stotožnilo s výrokom “Je dobré, ak sa v triede vzdelávajú rozmanití žiaci, je to pre nás všetkých prínos”. Nestotožnilo sa s ním len 20 % detí a zvyšných 20 % nevedelo túto situáciu posúdiť. Je teda možné konštatovať, že deti rozmanitosť v triede skôr vítajú.

 

Zároveň nás zaujímalo, do akej miery sa učitelia a žiaci stotožňujú s názorom, že “v bežnej triede môžu uspieť všetci žiaci, záleží na metódach, akými k nim pristupujeme”. Toto je veľmi dôležité zistenie, pretože viac ako 76,5 % respondentov sa s týmto výrokom úplne alebo čiastočne stotožnilo. Poukazuje to na fakt, že učitelia a odborní zamestnanci cítia potrebu väčšej podpory a potreby zmien v metódach, ktoré sa pri vzdelávaní rôznych detí využívajú.

 

Kvalitatívny výskum opäť priniesol hlbší pohľad na túto tému. Takmer všetci učitelia a odborní zamestnanci sa zhodli, že pokiaľ nejde o vyslovene veľmi ťažké zdravotné postihnutie, deti sú vzdelávateľné aj v bežných triedach. Je však dôležité, aby v triede pôsobil asistent, aby boli využívané rôznorodé metódy a aby učitelia dostávali veľmi výraznú podporu od odborných zamestnancov. Pri súčasnom nastavení, pri vysokom počte žiakov v triedach, pri nedostatku asistentov a veľmi rigidnom spôsobe vyučovania (45 minútové hodiny, izolované predmety, nevyužívanie rozmanitých metód vzdelávania pre rozmanité deti), to ide na úkor detí.

 

Špeciálna pedagogička vyučujúca na stredne veľkej škole vníma situáciu ako riešiteľnú: “Idea teda je – poskytnime čo najviac, ale postupne uberajme. Nie je cieľom, aby dieťa, keď dostane asistenta v prvom ročníku, aby ho malo až do deviateho ročníka. Cieľom by malo byť, aby sme dieťa otužovali, púšťali, osamostatňovali, aby rozprestrelo krídla a fungovalo v tej triede. Škatuľkovanie detí, že všetci majú robiť všetko rovnako, je nešťastné.”

 

Deti to vnímajú veľmi podobne. Až 72 % žiakov povedalo, že všetci žiaci môžu v škole uspieť, závisí to predovšetkým na tom, ako k nim učitelia pristupujú. Dôraz na prístup učiteľov sa teda aj u detí ukázal ako veľmi dôležitý preto, aby boli v školách úspešné. S tým, že v triedach by malo pôsobiť viac dospelých, aby mohli reagovať na rozmanité potreby detí, sa stotožnila absolútna väčšina respondentov (75 %). Až tretina sa s týmto výrokom stotožnila výrazne. Deťom sa vyšší počet dospelých v triede až tak nepozdával, pätina sa k téme nevedela vyjadriť a zvyšok sa rovnomerne rozdelil medzi ostatné odpovede s väčším príklonom k tomu, že by dospelých v triede nemalo byť viac. Pre učiteľov je to pomerne nová situácia, na ktorú si postupne zvykajú. Mnohí z nich majú zaužívaný prístup, že sú v triede sami a prítomnosť ďalšieho učiteľa/asistenta spočiatku vnímali viac ako kontrolu, než pomoc.

 

Postupne si však uvedomujú dôležitosť toho, aby neboli na triedu sami, najmä v prípadoch, keď majú čoraz vyšší počet integrovaných detí. Pri zavádzaní inkluzívneho vzdelávania je považovaná táto téma za doteraz veľmi podceňovanú, ale zároveň kľúčovú pre vzdelávanie detí. Jeden učiteľ nemá dostatočné kapacity, zručnosti a ani možnosti, pri súčasnom nastavení a bez podpory iných odborníkov, zvládať vzdelávanie vo veľmi rozmanitej triede. Špeciálne ak má vzdelávať deti so zdravotným znevýhodnením alebo s výraznými ťažkosťami pri učení.

 

Majú sa deti zapájať do rozhodovania? Deti si myslia, že áno, učitelia už menej

 

Jedným z inkluzívnych princípov, na ktoré sa v praxi často zabúda, je aj to, že deti by sa mali podieľať na (spolu)rozhodovaní o tom, ako bude ich vzdelávanie fungovať. Viaceré výskumy realizované v minulosti poukazujú na to, že deti dokážu veľmi dobre popísať svoju situáciu, sú dostatočne zrelé na to, aby hovorili o svojich potrebách a spolupodieľali sa (participovali) aj na rozhodovaní. Na Slovensku sa hlas dáva deťom predovšetkým prostredníctvom školských parlamentov, ktoré sú často veľmi formálne a možnosť detí vstupovať do rozhodovania je veľmi obmedzená.

 

Výskum potvrdil, že najmä v prípade dospelých tento stereotyp pretrváva. Viac ako polovica učiteľov (55,1 %) si myslí, že deti nie sú dostatočne zrelé na to, aby sa mohli vyjadrovať k spôsobu a obsahu učenia. Avšak, medzi deťmi bolo toto číslo nižšie – len 33 % sa stotožnilo s výrokom, že deti sú nezrelé na spolurozhodovanie.

 

Práca s deťmi so ŠVVP

 

Prostredníctvom dotazníka sme sa pýtali pedagógov či dochádza k nárastu počtu detí so ŠVVP na školách a kde vidia príčiny tohto javu. Podľa 92,1 % respondentov z radov učiteľov sa počet detí so ŠVVP na školách určite zvyšuje. Čo sa týka príčin, viac ako tretina učiteľov (36,1 %) si myslí, že sa zlepšila diagnostika žiakov, ktorí majú v učení rôzne špecifické potreby. Viac ako štvrtina učiteľov (26,4 %) je toho názoru, že v porovnaní s minulosťou sú dnes školy ochotnejšie vzdelávať deti so špecifickými potrebami. Podľa 1/5 respondentov narastá počet detí so ŠVVP preto, lebo rodičom a deťom vyhovuje, že žiaci dostanú na základe diagnostiky úľavy, myslia si, že je to pre nich pohodlnejšie.

 

Keďže je zrejmé, že počet žiakov so ŠVVP sa na školách postupne zvyšuje, školy a učitelia stoja pred témou efektívnejšieho vzdelávania týchto žiakov. Ich prítomnosť vnímajú aj ostatní žiaci v triede. Vzdelávanie žiakov so ŠVVP je často spojené s nemalými výzvami súvisiacimi s tým, že učiteľ musí prispôsobiť obsah a metódy vzdelávania ich špecifickým potrebám, musí komunikovať s rodičmi a ďalšími pedagogickými zamestnancami (špeciálny pedagóg, pedagogický asistent), tiež sledovať vzťahy medzi žiakmi v triede, aby nedochádzalo ku konfliktom a vyčleňovaniu niektorých žiakov na okraj triedneho kolektívu.

 

Učitelia vnímajú deti so ŠVVP ako záťaž, žiaci ich prítomnosť v triede považujú za obohacujúcu

 

čšina učiteľov vníma vzdelávanie detí so ŠVVP na bežnej základnej škole pozitívne, ale zároveň reflektuje, že vzdelávanie detí so ŠVVP je za bežných podmienok náročnejšie, a preto by školy v tejto oblasti potrebovali pomoc. Iba 6,9 % učiteľov vníma túto situáciu ako výrazne obohacujúcu, avšak len 10 % si myslí, že by tieto deti mali byť vzdelávané v špeciálnych školách. To znamená, že učitelia nechcú žiakov vylučovať, len potrebujú kvalitnejšiu podporu pre ich vzdelávanie. Vnímanie vzdelávania žiakov so ŠVVP veľkou časťou učiteľov ilustruje nasledujúci citát, ktorý vysvetľuje v čom spočíva záťaž pri vyučovaní v triede s rozmanitým zložením žiakov. „Je skvelé, že sú tieto deti integrované, pre ne je to skvelé, ale je to strašne ťažké pre učiteľa a pre zvyšok kolektívu v triede, lebo vtedy máte pocit, že vydávate energiu len tomu jednému dieťaťu a na ostatné akoby ste zabúdali,“ priblížila situáciu učiteľka prvého stupňa.

 

V porovnaní s pedagógmi väčšia časť žiakov vníma prítomnosť žiakov so ŠVVP v triede ako obohacujúcu (21 % žiakov, u učiteľov 6,9 %). Pomerne veľká skupina hodnotí vzdelávanie spolužiakov so ŠVVP ako dobré, avšak zároveň si myslí, že škola potrebuje v tejto oblasti podporu (33,7 %) a že vyučovanie je v tejto situácii náročnejšie (19,9 %). Pýtali sme sa teda podrobnejšie, ktoré výzvy vo vzdelávaní žiakov so ŠVVP považujú za najzávažnejšie. Výsledky ukazujú, že učitelia majú pocit, že celkovo chýba podpora pre vzdelávanie žiakov so ŠVVP (85,1 %) a je nedostatok odborných zamestnancov na škole (80,3 %).

 

Personálne zabezpečenie na školách však nesúvisí len s vyšším počtom odborných zamestnancov, ale aj s tým, že by bolo potrebné znížiť počty žiakov v triedach, čo by znamenalo aj prijať viac pedagógov do škôl. V prípade vzdelávania detí so ŠVVP táto téma vyskakuje o to viac, že učenie v rozmanitej triede je pre učiteľa ešte náročnejšie ako v bežnej. „No ale teraz je viacero detí, takže je to ťažké, viem aj od kolegyne. Chodí k nej aj špeciálny pedagóg, ale to nestačí. My sme boli zvyknutí aj na naplnené triedy, až 30 žiakov, ale nebolo tam toľko integrovaných detí ako teraz. No a za mňa, ak by som mala mať 2 - 3 integrované deti v triede, tak ale menej žiakov celkovo, lebo je to fakt náročné potom, “ uzatvorila jedna z opýtaných, učiteľka z prvého stupňa.

 

Ako najviac účinné opatrenia pri vzdelávaní žiakov so ŠVVP vnímajú učitelia prítomnosť pedagogického asistenta v triede, ďalej kvalitné vzdelávacie materiály, prítomnosť odborného personálu na škole (špeciálny pedagóg, psychológ, asistenti učiteľa), nižší počet žiakov v triede a individuálny plán práce so žiakmi so ŠVVP. Prevažne ide o opatrenia, s ktorými už učitelia majú na školách skúsenosti. Za menej účinné považujú opatrenia, ktoré sa zatiaľ až tak často vo vzdelávacom procese neuplatňujú – skupinové vzdelávanie, blokové vzdelávanie, elektronické pomôcky, domáce vzdelávanie, atď.

 

Ďalej učitelia formulovali potrebu vzdelávacích materiálov, ktoré by sa dali použiť pre žiakov so ŠVVP. Mohli by mať podobu zjednodušených učebníc alebo pracovných zošitov. V praxi sa už stretli s takýmito vzdelávacími materiálmi pre deti s poruchami zraku/sluchu. Myslia si, že podobné vzdelávacie materiály by bolo možné vytvoriť aj pre ďalších žiakov so ŠVVP.