Späť na zoznam
3. apríl 2019
Vedeli ste, že…?

Zuzana Krnáčová: Keď chce človek pracovať s dieťaťom plnohodnotne, musí ním vedieť byť tiež

Je 8:45 a skrinky na topánkym, bundy a učebnice na prízemí zívajú prázdnotou, na ZŠ Dubovej ešte neskončila prvá vyučovacia hodina. Vpravo dolu, v malej telocvični, sa na vyučovanie artefiletiky pripravuje aj liečebná pedagogička Zuzana Krnáčová. Čo je artefiletika a ako funguje v praxi? Prečítajte si v článku.

Ešte pred tromi rokmi sa Zuzka venovala arteterapeutickým programom po celej Bratislave, s deťmi pracovala viac individuálne ako skupinovo, potom sa stala súčasťou kolektívu pedagógov na Dubovej. Pôvodne iniciatívu vedúcej k zmene vyvinul jeden z rodičov, ktorému sa nepáčilo, akým jednotvárnym spôsobom sa uskutočňujú na škole hodiny výtvarnej výchovy. Škola bola takejto zmene otvorená.

Z externej spolupráce so zámerom priniesť do školy deťom nové prvky do výtvarnej výchovy je dnes akreditovaný program artefiletiky, ktorého garantom je na škole práve Zuzana prostredníctvom neziskovej organizácie Artea. Artea, ktorej členkou je aj Zuzka Krnáčová, organizuje rôzne vzdelávacie semináre a podujatia pre takzvané pomáhajúce profesie s dôrazom na oblasť arteterapie, expresívnej terapie a projektívnej techniky. 

Odtiene všetkých farieb

Čo je artefiletika a čo arteterapia? Vráťme sa späť do školy. Deti čaká dvojhodinovka artefiletiky, na ktorej budú vnímať a stvárňovať odtiene všetkých farieb, ktoré vám len zídu na um. Nedozvedia sa to však ani od svojej učiteľky, ani od Zuzky, ktorá bude predmet mentorovať. 

“Je to objavný proces. Niektoré deti môj zámer pochopia rýchlo, tie ostatné potom čerpajú z predstavivosti a práce spolužiakov. Nadviažu na nich,” vysvetľuje Zuzka vyberajúc zo skríň farbičky, voskovky, pastelové farby a tempery. S tým všetkým dnes budú deti môcť pracovať. 

Pritiahni si špagátom dúhu

Do telocvične vstupuje 1.C. Deti najskôr pobehujú hore-dolu, než si posadajú na podsedáky na zem do kruhu. Akonáhle sa Zuzka spýta - čo sa deje s matkou prírodou na jar - ruky sa dvíhajú nahor. Aktivácia detí sa začala.  

Matka príroda sa prebúdza. Zima odchádza. Bude teplo. Liahnu sa kuriatka. Najskôr si žiadne dieťa nespája jar priamo s farbami. Zuzka ich k tomu navedie porovnávaním zimy s jarou, potom to už ide hladko - zelená, červená, žltá, oranžová, biela, modrá, fialová. Menujú farby od výmyslu sveta. 

Aby docielila to, že si deti zvolia len jednu farbu, s ktorou budú chcieť neskôr pracovať, nabáda ich, aby zatvorili oči a predstavili si nekonečne farebnú dúhu. Sledujem ich, či majú oči naozaj zatvorené. Väčšina áno. Jedno z dievčat, ktoré drží oči tak silno zatvorené, až mám strach, že jej prasknú viečka, zakričí - vidím len tmu. Nedostatok imaginácie či príliš veľká snaha vidieť dokonale farebnú dúhu, až sa míňa účinku? 

Potom im Zuzka povie, aby si z dúhy pritiahli na špagáte tú farbu, ktorá sa im najviac páči a predstavili si v nej nejaký predmet. Hocijaký. Niektoré deti s ešte stále zatvorenými očami siahajú po farbách rukami v priestore. Pre nestranného pozorovateľa je to veľmi smiešne, ale zároveň neskonale milé - ako veľmi dokážu deti podporiť svoju predstavivosť fyzicky. 

Nasleduje chvíľka farebných odhalení a zoradenie sa do skupiniek podľa toho, aby jednotlivé farby spolu viac či menej korešpondovali. Podľa toho budú deti pracovať v skupinách pri stole. V triede ostáva jedna výnimka, chlapec, ktorý si vybral kaki farbu. Za inú ju nevymení ani za svet a tak bude pracovať sám. Nevyzerá, že by mu to prekážalo. 

Tretia fáza - reflexia

Vzácna chvíľa ticha, ktorá netrvá príliš dlho - deti sa postavili alebo posadili na stoličky pred svoje výkresy. Miešajú farby, sem-tam si niečo porozprávajú, sústredia sa. Pretvárajú obrazy, ktoré majú v hlave, na papier. 

Zuzanina komunikácia s deťmi je nenútená, neviazaná, ale ani nie príliš osobná. Nehodnotí deti, ani ich práce. Schopnosť akceptovať a vypočiť toho druhého je základ vzdelávacieho prístupu pedagógov na Dubovej. Nezastavuje nesúrodý tok reči detí smerom k nej a kým to nie je nutné, nezastavuje ani samotné deti v pohybe. 

Nikto nesedí na svojom mieste, ani ho nemá presne určené. Teda má, ale nie príkazom. Telocvičňa je otvoreným priestorom s pár stolíkmi, stoličkami, podsedákmi na zemi a pracovným materiálom. Deti chodia od stola k stolu. Všetci sa slobodne pohybujú, jedinou podmienkou je pokojná práca na výkresoch. Necítiť žiadnu sterilitu ani stres. 

Pred koncom artefiletiky príde na rad to najdôležitejšie - reflexia. “Chcel by nám niekto predstaviť obrázok?” pýta sa Zuzka detí sediac opäť v kruhu. Takmer všetky ruky sa dvíhajú do výšky. Stelka pomenovala svoj obrázok ružovým umeleckým dielom, Romanko ohňovým kráľovstvom, Dianka jednoducho čiernou mačkou, Kubko zase dokonale namiešal kaki farbu. Všetkých fascinovalo, ako Ava kreslila bielou farbou na biely papier. 

Tam nastal bod zlomu. Pri pochôdzke okolo výkresov spolužiakov. Uvedomenie. Žiaden obrázok nie je jednofarebný, aj bielu farbu vidieť na bielom podklade. Žltá má veľa žltých farbičiek, niekedy je skoro zlatá, šomrú si deti. “Čo sme dnes zistili maľovaním jednou farbou?” pýta sa ich Zuzka. Že jedna farba má viac odtieňov. - odpovedajú. Cieľ artefiletiky sa na tejto hodine pre prvákov naplnil. Zhmotnili si farby aj predstavy o nich. Nič nie je čiernobiele. 

Čo je viac? 

Už viete, aký je rozdiel medzi artefiletikou a arteterapiou? Zuzana to vysvetľuje veľmi jasne a presne, “artefiletiku vnímam ako proces učenia, ktorý je trochu obrátený. Dieťa prichádza v rámci neho na niektoré veci samo, jednoducho objavuje. Na záver v ňom ten objav zostane ako prežitok, ako skúsenosť, s ktorou sa potom oveľa ľahšie identifikuje”.  

Pri pravidelnej práci s deťmi na rôznych témach v rámci artefiletiky sa dajú podľa nej dokonca odpozorovať jednotlivé charakteristiky dieťaťa, aj jeho nuansy, ktoré sa zvyknú na hodinách opakovať a premietajú sa aj do jeho správania na iných predmetoch. S tým sa potom dá pracovať. 

“Ide však najmä o to, aby si dieťa, ktoré na hodine získa nejaké poznatky, ich aj lepšie zapamätalo. Zapamätá si ich práve cez zážitok a zosobnenie sa s tým, čo práve robí. Cez zážitok sa dieťa dostáva do emocionálneho kontaktu s danou témou. Vtedy v ňom zostáva nielen na vedomostnej úrovni, ale aj na úrovni prežitku,” hovorí liečebná pedagogička Zuzana Krnáčová. 

Medzi artefiletikou a arteterapiou však vidí veľmi ostrú hranicu, ktorá sa nesmie prekračovať. Minimálne nie z tej artefiletickej do arteterapeutickej roviny. “Arteterapia je jednoducho terapiou. Tá sa jednoznačne zameriava na konflikty, problémové prežívanie, na niečo, čo sa identifikuje ako osobnostná záťaž daného dieťaťa,” vysvetľuje Zuzana.

Artefiletika je zase spojenie výtvarného prístupu s tým vzdelávacím, ktorý môže čerpať zo psychológie. Najväčší rozdiel vidí v tom, že v artefiletike sa vždy vychádza z toho, čo dieťa tvorí tu a teraz. “Nikdy s nimi nejdem do minulosti či ich osobných zážitkov alebo problémových skúseností, samozrejme okrem skúseností v rámci triedy a kolektívu. Nejde o to, aby som tie deti skúmala z osobnostnej stránky, ide o to, aby sa tie deti osobnostne rozvíjali. Rozvíjajú sa práve tým, čo spolu prežijeme ako skupina a ako trieda. Tvorba je nosná,” zdieľa svoje skúsenosti s oboma disciplínami Zuzana. 

Príprava na druhý stupeň, príprava na život

Na ZŠ Dubovej je artefiletika pilotný projekt, preto učitelia skúšajú rôzne spôsoby, akými z nej pre deti vyťažiť maximum. Časť vzdelávania majú postavenú na facilitatívno-reflektívnych základoch vyučovania, na ktorých stojí a padá aj artefiletika. Stala sa preto akoby prípravou detí na prvom stupni na stupeň druhý. Tam už musia pri väčšej záťaži zvládať reflektovať skutočnosť aj pracovať v kolektíve, artefiletika by ich na to na prvom stupni mala pripraviť.

“Je to krásny priestor pre deti prvého stupňa, aby sa to za tie roky naučili a zvykli si na to. To však nie je jediný cieľ artefiletiky,” zdôrazňuje Zuzana. Artefiletika slúži aj na to, aby si ňou deti budovali vzťah k umeniu ako takému. 

“Veľmi často sa stáva, že deťom na školách, práve na prvom stupni, zablokujeme potenciálny vzťah k umeniu. Príčinou sú formy vyučovania, na ktorých všetci musia sedieť a robiť rovnako, nepriznávame tak deťom individualitu. Tá sa pritom ukazuje práve v tom výtvarnom svete dieťaťa, nie na diktáte ani na naučenom učive z prírodovedy,” hovorí Zuzana Krnáčová. 

Ak budeme od detí chcieť, aby kreslili rovnakých oblých snehuliakov a vyjadrovali sa identicky, nebudú rozumieť tomu, prečo vlastne výtvarnú výchovu majú. Zanevrú na ňu, prestanú sa snažiť, nakoniec môžu mať problém sa v budúcnosti kreatívne prejaviť alebo vyjadriť svoje emócie. 

“Učitelia by sa mali opýtať sa mi seba, či by sa im v prostredí, ktoré vytvárajú a s metódami, ktoré používajú, učilo a tvorilo ako žiakom dobre. Mali by sa skúsiť vcítiť do role dieťaťa, hoci to nie je jednoduché. Ako by sa cítili - podporne, kreatívne? Nechajme deti hrať sa,” pobáda pedagogička. 

Zuzana dnes vedie spolu so školskou psychologičkou na škole aj podpornú skupinu pre staršie dievčatá, s ktorými pracujú aj formou artefiletiky. Formou hry s prvkami arteterapie zase vedie skupinu niekoľkých druhákov, chlapcov.

Poznaj seba, až potom spoznáš druhých

Artefiletika je podľa Zuzany na Slovensku stále neobjavenou disciplínou, aspoň v porovnaní s Českou republikou, hoci na niektorých pedagogických školách sa už artefiletika učí. “Artefiletiku treba vedieť robiť, poznať jej štruktúry a fázy, všetky procesy, pretože môže veľmi ľahko skĺznuť do bežnej výtvarnej výchovy alebo do arteterapie, do ktorej skĺznuť právo nemá,” hovorí Zuzana. 

Učiteľ artefiletiky by podľa Zuzky mal v prvom rade vedieť čítať emócie v sebe, mal by si rozumieť a vedieť sa vyjadriť, ak to vyžaduje aj od svojich žiakov. Sebaskúsenosť dnes veľmi v školstve absentuje, myslí si Zuzana. “Čokoľvek robím, vnímam ihrisko toho druhého a seba v ňom. Keď chce človek pracovať s dieťaťom plnohodnotne, musí ním vedieť byť tiež,” zdôrazňuje Zuzana. 

Dnes sa kurzom artefiletiky na Slovensku venuje niekoľko odborníkov, učitelia a riaditelia si ho preto môžu zabezpečiť pre svoje školy a pedagógov už aj sami. Ako garantka tohto programu poskytuje Zuzana na škole kurzy a vzdelávanie o artefiletike aj svojim kolegom. Nadšenými učiteľkami, ktoré onedlho čakajú hodiny artefiletiky so žiakmi už bez Zuzaninho mentoringu sú Mária McCormick, triedna učiteľka 1.A. a Zita Drinková, triedna 2.C. 

S hudbou, tancom aj v exteriéry

Márii sa na artefiletike páči najviac to, že sa pri nej nekladie dôraz na výsledok, ale na proces a tvorbu kreatívnej expresie. Do hodín artefiletiky vnáša okrem výtvarných činností aj iné formy umenia, napríklad mini dramatizáciu. S deťmi už hodinu artefiletiky skúšala dokonca aj vonku. Najskôr si v triede pripravili z papierov vtáčiky, potom v parku skúšali, aký to asi musí byť pre strom pocit, keď na ňom takýto malý tvor sedí. Deti sa “prevtelovali” do iných tvorov, boli empatické a dôvtipné. 

Trochu menej odvážna je Zitka Drinková, ktorá už jednu hodinu artefiletiky sama odučila tiež. Mala z toho strach, no po tom, čo si to sama vyskúšala spolu s kolegami na seminári a neskôr vo svojej triede, sa cíti lepšie. Stále však je čo zlepšovať. “Teraz už viem, čo by som urobila inak a aké chyby som naposledy prehliadla,” povedala Zita. 

Vo svojej triede má chlapca s autizmom. Artefiletika je pre neho skvelým spôsobom, ako sa vyjadriť a darí sa mu to veľmi dobre. Na stene v jej triede visia jeho obrázky spolu s prácami ostatných spolužiakov. 

“Spôsob aktivácie detí a reflexie sa dá vniesť do viacerých vyučovacích predmetov,” hovorí Mária zdôrazňujúc, že takú aktivitu už skúšala aj na slovenčine, kde to tiež fungovalo. Plní tak pomaly jeden z cieľov, ktorý si pedagogický kolektív ZŠ Dubovej  stanovil - systematicky včleňovať artefiletiku do iných predmetov. 

Do telocvične, v ktorej sme dnes už strávili pekných pár podnetných hodín, vstupuje ďalšia trieda, 22 detí - prváčikov. A tak sa spolu ponoríme do farieb. 


 

Autor: Diana Burgerová

 

Autor: Diana Burgerová

Galéria