Pracuje na Základnej škole Námestie mladosti v Žiline. Hovorí, že sú klasickou, plno organizovanou sídliskovou školou, ktorú prevažne navštevujú žiaci zo sídliska Hájik. Počas koronakrízy a vyučovaniu na diaľku sa rovnako ako jej kolegovia, bežní pedagógovia, musela prispôsobiť novej situácii. Inkluzívny tím pracoval na plné obrátky, s deťmi aj s rodičmi. Vytvorili dokonca manuál, ako sa učiť s deťmi so špeciálnymi potrebami doma. Prečítajte si rozhovor s Luciou Bočovou, špeciálnou pedagogičkou.
Autor článku: Diana Burgerová
Čím sa vaša práca s deťmi ako špeciálnej pedagogičky líšila od tej, ktorú robili z domu vaši kolegovia, bežní pedagógovia?
Ako špeciálna pedagogička pre druhý stupeň sa venujem najmä integrovaným žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale aj bežným žiakom. Pri prechode na dištančné vzdelávanie som sa rovnako ako učitelia musela flexibilne prispôsobiť úplne novej situácii. Spolu s našim inkluzívnym tímom, ktorý u nás tvoria dve špeciálne pedagogičky, psychologička, sociálna pedagogička a asistentky učiteľa, sme pohotovo zorganizovali podporu pri domácom vzdelávaní žiakov prvého aj druhého stupňa tak, aby ani jeden z nich nezostal bez pomoci. Každej asistentke sme pridelili niekoľko žiakov, s ktorými bola pravidelne v kontakte – prostredníctvom telefónu, edupage, Messengeru, Whatsappu či Skypu. Okrem toho sme zaviedli takzvanú inkluzívnu telefonickú linku pre rodičov, žiakov a učiteľov, na ktorej sme boli spolu s kolegyňou k dispozícii každý pracovný deň ráno od deviatej do desiatej a od jednej do druhej poobede. Vytvorili sme manuál pre rodičov žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ako sa učiť s deťmi v domácom prostredí.
Čo konkrétne ste ako špeciálna pedagogička mala na starosti?
V prvých dňoch domáceho vzdelávania som sa sústredila prevažne na organizáciu a koordináciu dištančného vzdelávania žiakov so špeciálnymi potrebami v spolupráci s asistentkami učiteľa. Ukázalo sa, že veľa žiakov vníma domáce vzdelávanie ako prázdniny a bolo potrebné ich vtiahnuť späť do vyučovacieho procesu. S niektorými žiakmi som sa stretávala osobne, samozrejme, dodržiavali sme všetky bezpečnostné opatrenia. Zistili sme, že doma nemajú vhodné technické podmienky ani rodinné prostredie podporujúce domáce učenie. Tak som im nosila úlohy osobne každé ráno, večer som si ich zasa prevzala a poslala učiteľkám. Zamerala som sa aj na komunikáciu s rodičmi, pravidelne som zisťovala, ako sa im a ich deťom darí. Samozrejme, bola som v kontakte aj so žiakmi a inými učiteľmi. Venovala som sa aj tvorbe praktických vzdelávacích materiálov pre učiteľov vo forme prezentácií, napríklad o dieťati s poruchou vzťahovej väzby, o dieťati s narušenou komunikačnou schopnosťou či Aspergerovým syndrómom.
Pracovali ste teda v online priestore aj s detičkami so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, alebo ste trebárs pomáhali kolegom?
Áno, samozrejme, som žiakom k dispozícii. Najčastejšie sme boli v kontakte cez Messenger, s niektorými som sa stretávala osobne, ako som už spomínala. Väčšine integrovaných žiakov sa venovali naše skvelé asistentky, takže ja som v dňoch koronakrízy pracovala najmä so žiakmi, ktorí domáce učenie nezvládajú, nemal im doma kto pomôcť, prípadne nemali dostatočné technické zázemie. S týmito žiakmi sa v škole stretávam v rámci individuálneho vyučovania.
Čo sa týka pomoci učiteľom, hneď na začiatku dištančného vzdelávania sme ako podporný tím avizovali pedagógom, že sme tu pre nich. Učitelia nás kontaktovali podľa potreby – keď sa im žiaci dlhšie neozývali a neodovzdávali úlohy, keď mali neuspokojivé výsledky a tak podobne. Napríklad som v spolupráci s jednou učiteľkou upravovala rozsah úloh pre jedného integrovaného žiaka, ktorý trávil domácou prípravou neúmerne veľa času.
Lucia Bočová na workshope spoku s ďalšími účastníčkami projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania.
Máte v škole aj žiakov, ktorí boli absolútne bez akéhokoľvek komunikačného zariadenia, napríklad deti zo sociálne slabších či vylúčených skupín?
Našu školu nenavštevujú žiaci zo sociálne vylúčených komunít, ale máme niekoľko žiakov pochádzajúcich zo slabšieho sociálneho prostredia. V týchto rodinách nemajú pripojenie na internet, len mobilné dáta, prípadne sa o jeden počítač delí viac detí. Týmto žiakom som nosila domáce úlohy osobne a neskôr, keď to bolo možné, ponúkli sme im možnosť vzdelávať sa v škole formou individuálneho vyučovania so špeciálnym pedagógom alebo sociálnym pedagógom. Väčšina žiakov a rodičov túto možnosť privítala a veľmi si ju pochvaľujú.
Ako zvládli vaši starší kolegovia, pedagógovia, prácu s online aplikáciami a systémami? Mali ste čas na všetko si zvyknúť alebo išlo všetko na ostrú? Niektoré školy už totiž skúsenosti s online vyučovaním majú.
Naši učitelia zareagovali na novú situáciu pohotovo. Všetci sme tušili, že školy budú zatvorené dlhší čas, preto sme hľadali možnosti, ako nastaviť systém dištančného vzdelávania tak, aby bol prínosný pre žiakov a zároveň zvládnuteľný aj pre učiteľov. Všetci učitelia bez ohľadu na vek používajú Edupage, mnohí sú stále v kontakte so žiakmi cez Messenger, Gmail, Viber, Zoom či Skype. Natáčali žiakom náučné videá s vysvetlením nového učiva, nahrávali zvukové záznamy, vyučovali online prostredníctvom videokonferencií, a to všetko bez akéhokoľvek školenia, odbornej prípravy, s vlastnými technickými prostriedkami. Samozrejme, aj tu je priestor na zlepšenie, ale myslím, že vzhľadom na okolnosti sa zhostili svojej novej úlohy na výbornú.
Aká bola vaša denná rutina v rámci vzdelávania detí z domu a na diaľku?
Už niekoľko posledných týždňov pracujem v škole a individuálne vyučujem žiakov, takže sa dá povedať, že už som nabehla do starých koľají. Kontakt s deťmi mi veľmi chýbal a nevedela som sa dočkať, kedy sa budem môcť vrátiť do práce. Každý deň sa venujem individuálne niekoľkým žiakom a zameriavame sa najmä na hlavné predmety ako sú matematika, slovenčina a angličtina. Keďže mám vlastné školopovinné deti – starší syn je siedmak a mladší piatak, z práce sa ponáhľam domov a venujem sa im. Našťastie sú už dosť samostatní, väčšinu úloh zvládajú bez pomoci, ale radi si nechajú skontrolovať niektoré náročnejšie úlohy alebo dovysvetľovať učivo. Na vlastnej koži som zažila, aké nesmierne náročné a psychicky vyčerpávajúce je stíhať prácu z domu, učenie sa s vlastnými deťmi aj domácnosť. Aj my sme si museli nájsť režim a systém, aby sme to zvládli.
Mali ste v rámci školy aj detičky, ktoré sa neučili, ktoré sa nepodarilo podchytiť domácim vyučovaním? Nechceli sa učiť, odmietali výučbu, na hodiny sa neprihlasovali.
Bohužiaľ, máme aj také deti a je to veľmi smutné, pretože to nie je vina detí, ale rodičov. Prvák predsa nie je schopný sám sa zapojiť do online vyučovania, sám si úlohy neurobí, sám neprečíta článok zo šlabikára a nevie poslať správu cez Edupage. Tieto deti pochádzajú z rodín, ktoré dlhodobo nespolupracujú so školou, a počas koronakrízy sa tento problém len prehĺbil. Učitelia sa snažili, rodičov kontaktovali, ale bez odozvy. Niektoré prípady už rieši naša sociálna pedagogička. Našťastie, týchto prípadov nie je veľa. Väčšinu ohrozených žiakov sa nám podarilo podchytiť hneď na začiatku a krásne spolupracovali.
Máte pre rodičov a pedagógov nejaké tipy, ako si môžu učenie sa na diaľku s deckami, ktoré sa do školských lavíc v júni nevrátia, spestriť?
Sama som zvedavá, koľko detí sa do školy vráti a koľko ich bude pokračovať v domácom vzdelávaní. Pri rozhovoroch s deťmi som zistila, že mnohé z nich sa do školy tešia – najmä kvôli kamarátom, ale je aj veľa takých detí, ktorým domáce učenie sa vyhovuje. Niektoré z „mojich“ detí sa boja vrátiť do školy. Boja sa, že budú skúšané, testované, že im učitelia neuveria, že sa doma svedomito pripravovali a preto sú ich výsledky výrazne lepšie ako v školskom prostredí. Je to ale pochopiteľné, mnohé deti sú doma s rodičmi, ktorí sa im maximálne venujú, vysvetľujú im učivo, dohliadajú na pravidelné plnenie si školských povinností. Veľa detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa už týždne vzdeláva s intenzívnou podporou asistentiek. Majú zaručený individuálny prístup, dostatok času, môžu si naplánovať čas práce a čas odpočinku tak, ako im to vyhovuje. Úplne chápem obavy týchto detí vrátiť sa do školy. Je to pre mňa aj pre náš inkluzívny tím veľká výzva, aby sme vytvorili v škole také prostredie, v ktorom by sa naše deti cítili bezpečne za každých okolností.
Čo sa týka žiakov, ktorí ostávajú doma a pokračujú v dištančnom vzdelávaní, verím, že každá rodina si už našla svoj systém. Ideálne je vytvoriť si režim, vopred si dohodnúť harmonogram celého dňa podľa rozvrhu, najmä ak je v rodine viac detí. Pomáha naplánovať si všetky činnosti tak, aby sa striedali náročné a menej náročné úlohy, aktivita s odpočinkom. Toto obdobie treba využiť na hranie sa spoločenských hier, spoločné prechádzky a výlety do prírody a iné rodinné aktivity, na ktoré mnohí počas roka nemáme čas.
Lucia Bočová a jej kolegyne v projekte na podporu inkluzívneho vzdelávania.
Čo podľa vás koronavírus poodhalil o slovenskom školstve? V pozitívnom aj v negatívnom slova zmysle.
O nevyhnutnosti zmien v školstve počúvame už roky, ale žiadna prevratná zmena sa doteraz neudiala. Koronakríza nás všetkých zaskočila nepripravených. Všetky toľko kritizované problémy školstva sa ukázali v plnom svetle. Problematika vzdelávania žiakov zo sociálne vylúčených komunít, nedostatočné technické vybavenie, neznalosť práce s modernými technológiami, veľké množstvo učiva, ktoré je potrebné prebrať. Na druhej stane mám pocit, že sa spoločnosť dokázala pohotovo zmobilizovať. Vznikli webové stránky, facebookové podporné skupiny, obrovské množstvo učebného materiálu bolo zrazu voľne prístupné online, zaplavila nás ponuka vzdelávacích portálov či vydavateľstiev. Učitelia sa zo dňa na deň museli naučiť nové zručnosti, rodičia si zasa vyskúšali rolu učiteľa pri vlastných deťoch. Koronakríza nás všetkých prinútila vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, a práve to je ten moment, keď prichádza zmena myslenia. Verím, že nás to všetkých obohatí a posunie ďalej.
Čo hovoríte na to, že deti nebudú môcť tento rok prepadnúť? Známkovanie sa skončilo v pondelok 6. apríla. To je dobrá správa, nie?
Zrušenie známkovania považujem za dobrý krok, rovnako aj zavedenie slovného hodnotenia. No správu o tom, že deti tento školský rok nesmú prepadnúť, vnímam rozporuplne. Predstavte si, že máte v škole žiakov, ktorí sa napriek dobrému materiálnemu a technickému zabezpečeniu rodiny nezapájajú do dištančného vzdelávania, nekomunikujú s učiteľmi. Úlohy odovzdávajú len sporadicky, z niektorých predmetov neurobili ani jednu jedinú úlohu. Triedna učiteľka pravidelne kontaktuje rodičov, ale tí nereagujú, nemajú záujem. Rodičia aj deti majú argument – no a čo, veď aj tak nemôžem tento rok prepadnúť. Nevidím dôvod, prečo by takýto žiak nemohol vykonať komisionálne skúšky na konci školského roka a v prípade, že neuspeje, opakovať ročník. Podľa mňa treba posudzovať každý prípad individuálne.
Ako bude vyzerať koniec školského roka na vašej škole?
Je predčasné hovoriť o tom, ako to bude v našej škole vyzerať o pár týždňov. Momentálne sa musíme sústrediť na to, aby sme zvládli návrat detí do školy. Riešime počet detí v triedach, školský klub, stravovanie, hygienické opatrenia. Nesmieme zabúdať ani na starších žiakov, ktorí ostávajú doma a pokračujú v dištančnom vzdelávaní – aj týmto žiakom musíme zabezpečiť adekvátnu pomoc a podporu tak ako doteraz.
Čo vás čaká v lete? Budete zrejme v rámci školského kolektívu riešiť to, čo bude treba dobrať s tými ktorými ročníkmi, ako naložiť s prvákmi, ako s novými deviatakmi, ktorí budú možno v strese, že teraz poľavili s učením. Máte nejaké plány?
Veľmi sa teším na leto, dovolenku a trávenie času s mojou rodinou. No ešte predtým bude potrebné riešiť spomenuté otázky, ale to je skôr v kompetencii pedagogického zboru. Nás s kolegyňou ešte čaká rozdeľovanie budúcich prváčikov do tried, príprava individuálneho vzdelávacieho plánu pre všetkých integrovaných žiakov na budúci školský rok, školenie Sfumato, čo je metóda splývavého čítania a neskôr, na konci leta, organizovanie činnosti asistentiek, tvorenie ich rozvrhov, naplánovanie individuálnych hodín so žiakmi so špeciálnymi potrebami a mnoho ďalších činností. Teším sa na nových žiakov – piatakov, ktorých čaká obávaný prechod na druhý stupeň. Dúfam, že žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale aj ostatným, ktorí to budú potrebovať, tento krok uľahčím.
V budúcom školskom roku plánujeme na našej škole zaviesť ranné komunity, na čo sa tiež veľmi teším. Chceme, aby sa deti v škole cítili dobre, aby školu považovali na bezpečné a podporujúce prostredie. Považujeme to za jeden z krokov smerom k inkluzívnemu vzdelávaniu.
