Späť na zoznam
9. marec 2019
Knižnica inklúzie

Index inklúzie: Čo musíme vedieť, aby sa nám ako spoločnosti žilo lepšie?

Spomínate si ešte na publikáciu Index inklúzie? Pretože je dnes stále ťažké túto knihu na Slovensku získať, rozhodli sme využiť jej potenciál inak. Pozývame vás na pravidelnú, hoci pomyselnú diskusiu k inklúzii. Raz mesačne položíme štyrom dospelým a dvom deťom otázku z Indexu inklúzie. Vitajte pri prvej diskusii.

Čo je inklúzia a ako funguje v praxi? Stretávame sa s tým, že hoci toto slovo zaznieva v spoločnosti čoraz častejšie, len málokto mu dokonale rozumie. Inklúzia nie je len o vzdelávaní detí so zdravotným znevýhodnením alebo so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Inklúzia vedie k jednému cieľu – k podpore a účasti všetkých v spoločnosti.

Spomínate si ešte na publikáciu Index inklúzie? Je to praktická kniha, ktorá, ako v nej jej autori Tony Booth a Mel Ainsow sami uvádzajú, pozýva každého jej čitateľa do diskusie o tom, v čom a ako sa môžeme jednotlivo i ako komunita zlepšiť. Ako byť viac inkluzívny a inkluzívni. Pretože je dnes stále ťažké túto knihu na Slovensku získať, rozhodli sme využiť jej potenciál inak. Pozývame vás na pravidelnú, hoci pomyselnú diskusiu k inklúzii. Raz mesačne položíme štyrom dospelým a dvom deťom otázku z Indexu inklúzie. Vitajte pri prvej diskusii.

 

Tak, čo musíme/mali by sme vedieť, aby sa nám ako spoločnosti žilo lepšie?

 

Odpovedá Ondrej Gallo, riaditeľ Nadácie pre deti Slovenska:

“Je to vlastne veľmi jednoduché. Ľuďom je spolu dobre v prípade, že sa vzájomne rešpektujú a myslia na potreby toho druhého. To v sebe zahŕňa aj ochotu byť otvorený tomu, že nie sme všetci rovnakí. V reálnom živote sa nám to ale nedarí. Je smutné, že veľmi často sa to nedarí práve v školách. Aby bolo deťom dobre v škole, musíme rešpektovať ich individuálne potreby a prispôsobiť sa im. Musíme hľadať spôsob, ako učivo prispôsobiť ich tempu a možnostiam. Nemali by sme sa zamerať na čo najväčší výkon, ale aby sme maximálne využili ich potenciál.”

Odpovedá Mariana Kováčová, riaditeľka neziskovej organizácie Centrum Slniečko:

“Aby sme mohli žiť všetci spolu, je veľmi dôležité vedieť rozdávať, ale aj prijímať lásku a pochopenie, naučiť sa prijímať inakosť a považovať ju za dar. Iba tak sa dokážeme vzájomne od seba učiť, obohacovať svoj vnútorný svet a dorásť na Človeka.”

Odpovedá Viktor Križo, učiteľ a špeciálny pedagóg na ZŠ Dubová a spoluzakladateľ Inklukoalície:

“Myslím, že to, čo potrebujeme vedieť a poznať, aby sme lepšie spolu žili, sa na Slovensku aktuálne tiahne celým spektrom spoločnosti. Je to akási citlivosť a vnímavosť na pravdu, transparentnosť a otvorenosť. Potrebujeme sa naučiť fungovať úplne priezračne, autenticky a hlboko rovnocenne. Úplne by sa mali vytratiť slovné spojenia ako - to je moja vec; ja si budem robiť, čo ja chcem; mňa to nezaujíma. Potrebujeme premeniť ľahostajnosť a korupciu na každom leveli, od mocichtivosti v školstve pri katedre až k pozíciam a funkciám obsadzovaním kamarátov a podobne. Potrebujeme hlboko prežiť demokraciu ako vnútornú rovnosť ľudí, skoncovať s hierarchickým nastavením funkcií a funkcionárov a vrátiť sa k prirodzenej múdrosti a rešpektu jeden voči druhému: v pravde a láske.”

Odpovedá Máša Orogváni, špeciálna pedagogička, asistentka učiteľa a konzultantka v programe Škola inkluzionistov: 

Snažím sa, aby v mojom pracovnom a životnom nastavení postupne vymizlo slovo - musím. Spôsobuje veľa tlaku a tlak nemá asi nikto rád. A už vôbec tlačiť niekoho do vzťahu s ľuďmi alebo prijímania ľudí. Nie. Nemusíme. Úplne stačí, keď sa naučíme neposudzovať a nesúdiť. Alebo inak. Tolerovať či rešpektovať. Uvoľníme sa a uvoľníme aj mozgovú kapacitu, keď nebudeme dosádzať, vymýšľať a strachovať sa, ale sa viac pýtať. A počúvať (sa). Za každým človekom je príbeh. A je len jeho. Kým ho nepoznáme, vytvárame si domnienky a priestor na vlastné strachy. Strach z neznámeho. Máme a pociťujeme ho všetci. Prajem si a nám, aby sme sa prestali báť a začali sa nebáť.”

Odpovedá Ferko (10) s poruchami učenia:

“Mne by sa páčilo, keby sa mi dievčatá nesmiali, že som pomalý z matiky a keby som mal viac času na písomke. Niekedy sa mi preto nechce chodiť do školy. Preto si myslím, že by sme mali byť k iným viac pozorní.”

Odpovedá Max (6) s ľahkou formou autizmu:

“Pani učiteľky z našej školy ma najprv nechceli zobrať do školy, lebo ževraj so mnou budú problémy, ale keď som im začal rozprávať o sopkách, tak si to rozmysleli. To mi povedala mama. Asi by sme mali všetci viac hovoriť o tom, čo máme radi.”

A čo si myslíte vy? 

 

Autor: Diana Burgerová