Späť na zoznam
8. marec 2019
Program Škola inkluzionistov

Inkluzionistka Danica: Učiteľ má možnosť ukázať deťom, že je potrebné pristupovať k jednotlivcovi s rešpektom a s úctou

Danica Jelínková študovala na Trnavskej univerzite učiteľstvo pre prvý stupeň základných škôl. Počas štúdia sa venovala ľudovým tradíciám, spevu a tancu vo folklórnom súbore Dudváh. Má rodinu - skvelého manžela, ktorého si vytancovala v súbore a dvoch synov. Svoje učiteľké povolanie vníma ako poslanie - pripravovať deti na ich budúcnosť. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.

Momentálne ste učiteľkou prvého a druhého ročníka na základnej škole. Aká je práca s malými deťmi?

DJ: Nádherná a pritom veľmi náročná. Hlavne v prvom ročníku je učiteľka pre deti všetkým. Je ich druhou mamou, je zbožňovaná, je vzorom, je nositeľkou múdrosti a odkrývania poznania. Pribúdajúcimi rokmi si to viac a viac uvedomujem a beriem to ako veľkú výzvu a zodpovednosť, nesklamať ich. Popritom je potrebné rozumnou mierou udržať náročnosť a snažiť sa posúvať každého v jeho osobných výkonoch.  

Učíte už 19 rokov. Všímate si rokmi rozdiely v správaní generácií detí?

DJ: Všímam si veľké rozdiely predovšetkým v správaní rodičov malých detí. V minulosti neboli také výrazné rozdiely medzi jednotlivými rodinami, nielen vo finančných možnostiach, ale i vo výchove svojich detí, prístupe k povinnostiam, v komunikácii s druhými rodinam či s učiteľmi. Medzi dospelými prevláda konzumný spôsob života, prvoradé je užívať si a deti sú často prekážkou v realizácii vlastných snov.

Do škôl prichádzajú deti síce sebavedomejšie, menej ustráchané, viac informované, ale mnohokrát im chýba pokora, úcta k rodičom, k starým rodičom a potom všeobecne k dospelým. Málo sú vedené k povinnostiam. Často sa stretávam s prvákmi, ktorí sa nevedia samostatne prezliecť, pobaliť si svoje veci a podobne. Rodič povie, že sa jeho dieťa v škole nudí, ale v skutočnosti nie je naučené počúvať, sústrediť sa, komunikovať na primeranej úrovni, lebo nie je k tomu vedené. Všetko nedokáže suplovať predškolská výchova v materskej škole.

Ale taktiež musím povedať, že je veľký rozdiel medzi deťmi na vidieku a v mestách. Je ale dôležité pozerať na žiaka ako na konkrétne dieťa a radšej nezovšeobecňovať.

Aké majú roveníci medzi sebou vzťahy?

DJ: Minulý rok som “odovzdala” ďalej druhákov. V triede bol žiak s poruchou sluchu s kochleárnym implantátom. Ešte v prvom ročníku inému žiakovi diagnostikovali nádor v mozgu, podstúpil náročnú liečbu. Kolektív malých prvákov a o rok druhákov sa správal úžasne. Navzájom si pomáhali, dokonca sa predbiehali, kto bude v daný deň nápomocný spolužiakovi s poruchou sluchu. Druhého žiaka po príchode z nemocnice navštevovali a volali ho na spoločné stretnutia, ktoré organizovali ich skvelí rodičia. Nenechali túto rodinu v bolestiach a v strachu osamote. Chlapec sa veľmi túžil vrátiť do kolektívu. V súčasnosti ako tretiak navštevuje školu niekoľkokrát do týždňa, podľa zdravotného stavu, pretože jeho liečba stále pokračuje. Prichádza do školy s radosťou v očiach a váži si, že môže byť medzi spolužiakmi.

A čo tento rok a noví žiaci?

DJ: Tento školský rok mám opäť prvákov. Tiež sú úžasní! Sú medzi nimi rozdiely, ale snažíme sa ich zjednotiť a vytvoriť skvelý kolektív v rozmanitosti. Som presvedčená, že sa nám to podarí. I vďaka konzultantke Miške Bubelíniovej, ktorá nám pripravuje rôzne aktivity zamerané na spoznávanie sa a spoluprácu. Deti sa veľmi tešia.

Kedy podľa vás medzi nimi priateľstvá ochabujú?

DJ: Priateľstvá ochabujú, keď prevláda nevšímavosť voči druhému, nezdravé porovnávanie sa, súťaživosť jednotlivcov a neochota komunikovať a porozumieť druhému.

Čo im podľa vás škodí?

DJ: Keď sa deti nestretávajú i po vyučovaní, keď ich rodičia držia izolovanie od rovesníkov, niekedy je príčinou prehnaný strach o deti. Zároveň, ak nekomunikujú s rodičmi na rôzne témy, s ktorými sa stretávajú okolo seba – odlišnosť ľudí nielen vonkajšia, ale i v správaní. Keď sú deti odkázané na individuálne hry v rodinách (nielen jedináčikovia), keď sa nehrajú  so súrodencami, s rodičmi, nenaučia sa tolerovať iných, komunikovať so spoluhráčom, mať ochotu prispôsobiť sa druhému, urobiť radosť inému a tešiť sa spolu s ním.  

Ako to môžeme zmeniť?

DJ: Práve poznanie druhého, jeho slabých stránok, ale i tých, v ktorých je lepší od  iných. Učiteľ má možnosť svojím prístupom k rôznym žiakom ukázať deťom, ako je potrebné pristupovať k jednotlivcovi s rešpektom a s úctou. Všímať si drobnosti pozitívneho správania, vyzdvihovať ich a nenásilne viesť aj ostatných k takémuto správaniu.

Na akej škole učíte? Popíšte ju.

DJ: Pôsobím v Základnej škole s materskou školou v Smoleniciach. Školu navštevuje 273 žiakov. Pedagogických zamestnancov máme 22. Medzi odbornými zamestnancami je školský špeciálny pedagóg, školský psychológ, sociálny pedagóg a šiesti asistenti učiteľa (dvaja vďaka projektu Efektívna inklúzia).

Čím je vaša škola špecifická?

DJ: Špecifická je tým, že pracuje doslova naplno. Učitelia sa venujú nielen nadaným žiakom, ktorí dosahujú skvelé výsledky v okresných kolách rôznych vedomostných olympiád a športových súťažiach, ale prepracovane a cieľavedome sa venujú i žiakom s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami. Informácie o práci s konkrétnym žiakom, s jeho aktuálnym reálnym stavom sa odovzdávajú ostatným učiteľom, ktorí následne nadväzujú na ich prácu. Predovšetkým v posledných rokoch nám žiaci deviateho ročníka dávajú pozitívnu spätnú väzbu. Vidíme, ako sa osobnostne posunuli a sme na nich hrdí. Táto náročná práca má skutočne zmysel.

Zapája sa škola do nejakých projektov?

DJ: Škola sa zapája do rôznych projektov, i medzinárodných, ktoré sú zmysluplne zamerané na deti. Stačí si pozrieť web našej školy. Učitelia sa neustále vzdelávajú a zúčastňujú sa rôznych konferencií.

Čo by vašej škole prospelo?

DJ: Chýba nám materiálne vybavenie. Postupne sa nám kazí technika, neustále musíme niečo opravovať,  riešiť vzniknutú neočakávanú situáciu. Potrebovali by sme nový nábytok do tried, opraviť školský dvor, zrenovovať športové ihrisko, kúpiť novšie počítače a podobne. Potrebujeme riešiť skôr materiálne stránky.

S akými zdravotnými znevýhodneniami sa na škole stretávate? Koľko takých žiakov máte na škole?

DJ: S rôznymi. Tento školský rok máme 42 žiakov so zdravotným znevýhodnením - žiakov s poruchami aktivity a pozornosti, s narušenou komunikačnou schopnosťou, s vývinovými poruchami učenia, onkologicky chorého žiaka, žiaka so sluchovým znevýhodnením s kochleárnym implantátom, žiakov s poruchou správania, s mentálnym znevýhodnením, intelektovým nadaním, žiaka so psychiatrickým a neurotickým znevýhodnením, žiaka s autizmom.

Aký jedinečný, špecifický prístup si vyžadujú?

DJ: Žiaci majú vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP),  ktorý vychádza zo záverov odborného lekárskeho, psychologického a špeciálno-pedagogického vyšetrenia. Všímame si a popisujeme v ňom silné stránky osobnosti dieťaťa, ktoré podporujeme,  zároveň  na nich staviame. Poskytneme žiakovi organizačné zabezpečenie – vhodné podmienky na učenie v triede – v kolektíve s asistentom, ak ho má prideleného, či individuálne s asistentom mimo kolektívu, alebo s učiteľom po vyučovaní. Určíme si ciele, i tie čiastkové, ktoré chceme za dané obdobie so žiakom dosiahnuť, teda zlepšiť osobný výkon žiaka v určitej oblasti či v správaní.

Ako to vyzerá v praxi?

DJ: Stanovíme si formy individuálneho prístupu k žiakovi, vymedzíme, na ktorých vyučovacích hodinách je potrebný a do akej miery. Čo sa bude zdôrazňovať pri hodnotení a klasifikácii. Oceňujú sa individuálne pokroky bez porovnávania sa s kolektívom.

Navrhnú sa pomôcky pre žiaka, napr. podľa prevládajúceho učebného štýlu žiaka. Učitelia väčšinou vypracovávajú pracovné listy pre konkrétneho žiaka. Určí sa spôsob spolupráce s rodičmi, forma informovania rodičov, napr. denná prostredníctvom zápisníka, očakávaný spôsob domácej prípravy – ako majú rodičia doma pracovať s dieťaťom. Odporúčame aj spoluprácu s ďalšími odbornými pracoviskami podľa potreby. Najmenej raz za pol roka sa tento prístup vyhodnotí a zmapuje sa reálna situácia žiaka.

V čom je podľa vás indoviduálny prístup dôležitý?

DJ: Individuálny prístup k žiakovi stavia na jeho silných stránkach, na poznaní žiaka. Podporuje jeho individuálny rozvoj bez porovnávania sa s kolektívom. Žiak si uvedomuje svoje pokroky, buduje si sebavedomie a s ohľadom na budúcnosť sa rozvíja predovšetkým v oblastiach, v ktorých môže nájsť v dospelosti uplatnenie.

Sú tieto deti zo strany svojich spolužiakov pochopené a prijaté?

DJ: Ťažko sa mi odpovedá všeobecne. Učím prevažne v prvom a druhom ročníku, môžem teda povedať, že tu žiaci väčšinou nemajú problém prijať takýchto spolužiakov. Skôr si všímam, že problém s prijatím žiakov so zdravotným znevýhodnením nastáva vtedy, keď takýto žiak prichádza do už fungujúceho kolektívu vo vyšších ročníkoch.

Ako sa snažíte tieto ich vzájomné vzťahy utužovať?

DJ: Využívame triednické hodiny, na ktorých robíme aktivity zamerané na vzájomné spoznávanie sa a spoluprácu. Napríklad, žiaci si prinesú obľúbenú hračku a rozprávajú o nej alebo knihu, predstavia záľuby, ktoré majú. Spoločne pracujú na výzdobe alebo projekte. Keď sa stretneme po vianočných prázdninách, prvú hodinu venujeme rozprávaniu o tom, čo deti prežili, čo ich cez sviatky potešilo.

Počas vyučovania podnecujeme šikovných žiakov, aby pomáhali druhým, niekedy lepšie žiak pochopí učivo od spolužiaka. Nácvik čítania trénujeme vo dvojiciach, či v malých skupinách, aby sa žiaci počúvali, rešpektovali rôzne tempo, vzájomne sa ohľaduplne opravovali. Vedieme žiakov, aby dokázali prijať pomoc spolužiaka a ocenili ju, poďakovali sa, prípadne ju opätovali. Vedieme ich k tomu, aby nezhody v triede riešili v kolektíve. Na učiteľa nech sa obrátia len vtedy, keď situáciu spoločne riešiť nedokážu.

Dejú sa všetky aktivity iba v škole?

DJ: Snažíme sa osloviť rodičov, aby dali žiaka v prvom ročníku do školského klubu, pretože i tam sa buduje kolektív hlavne pri hre a zábave. V škole organizujeme zábavné akcie pre deti - karneval, vianočné a veľkonočné dielničky, zimné radovánky na snehu, Deň jablka, stretnutia v školskej knižnici, návštevu divadla, výlety a veľa ďalších.

Ako sa snažíte posúvať vpred deti so zdravotným znevýhodnením?

DJ: Snažím sa, aby sa pozorovali, všímali si svoje čiastkové úspechy, ktoré pri cieľavedomej, systematickej práci prinesú očakávaný osobný pokrok. Aby si uvedomovali, v čom sú výborní, čo dokážu – či je to pevná vôľa napredovať alebo záujem o učivo, i keď sa im ťažšie osvojuje. Každý z nás má niekedy i horší deň, keď sa nám nedarí a je to prirodzený jav. Nemusia byť vo všetkom stopercentní, ani ovládať všetko dokonale. Medzi ľuďmi sú rozdiely, osobitosti a vďaka tomu ľudstvo napreduje.

Je niečo, čo vás ako učiteľku trápi?

DJ: Situácia v školstve, povedomie, ktoré sa šíri okolo učiteľov. Bežní ľudia nevidia koľko povinností má učiteľ, v médiách často zachytia iba informácie o zvýšení platov, ich pohľad na nás je často skreslený. Učiteľ by mal mať zabezpečené materiálne pomôcky, vybavenosť triedy, ktorá by zodpovedala tejto modernej dobe a nie míňať z platu peniaze na zakúpenie náhradných farbičiek, lepidiel, pier pre žiakov, podložiek alebo reproduktorov, aby na starých počítačoch dosiahol optimálny zvuk pri vyučovaní.

Mal by mať v triede vytvorené zóny pre skupinové učenie, relaxáciu, pomôcky rôzneho druhu, ktoré by si mohol každý rok aktuálne dopĺňať. Taktiež zmeny, ktoré nastávajú vo vzdelávacích programoch, sú často nelogické. Napríklad, kedysi sme mali Prvouku, potom Prírodovedu, teraz opäť Prvouku. Niektoré vzdelávacie  programy sú veľmi stroho vypracované. Vytvárajú pre učiteľa nepohodlie v základných dokumentoch, z ktorých má vychádzať. A z roka na rok máme viac administrácie. Niekedy mám pocit, že sa všetko, nielen v školstve, obracia proti učiteľom.

Dáva vám niečo nádej, že sa situácia vo vzdelávaní zlepšuje?

DJ: Nadšení učitelia, s ktorými sa stretávam na konferenciách či školeniach.

Ak hovoríme o vzdelávaní, ruka v ruke hovoríme aj o inklúzii. Ako ju vníma vaša škola?

DJ: My ju vnímame ako súčasť našej školy. Snažíme sa každému žiakovi vytvoriť optimálne podmienky, príjemné prostredie a priateľskú atmosféru na svoje vzdelávanie, ale i formovanie charakteru osobnosti. Inklúzia a rovnaký prístup k vzdelávaniu je jeden z cieľov v koncepcii rozvoja našej školy.

Pochopiteľne ste sa určite aj preto prihlásili do programu Škola inkluzionistov. Ako zatiaľ vnímate tento program?

DJ: Som milo prekvapená. So záujmom a s obdivom „nasávam“ všetky aktivity, ktoré boli prezentované koordinátorkami a lektormi projektu. Oslovili ma všetky myšlienky a praktické skúsenosti vybraných učiteľov, ako  aj  ich životné cesty k učiteľstvu, odbornosť a odhodlanie. Posilňuje ma i to, že sa reálne pozerajú na situáciu v školstve a vedia, že nie každá dobrá myšlienka sa dá i zrealizovať, i keď spoločne hľadáme cesty. Som vďačná, že som súčasťou tejto skupiny a projektu.  

Aké zmeny na vašej škole očakávate?

DJ: Myslím si, že kolektív v našej škole je správne vedený k inklúzii, ale všetko je o konkrétnych ľuďoch. Očakávam, že vzdelávanie pre učiteľov zamerané na pomoc konkrétnym žiakom so zdravotnými znevýhodneniami bude osožné a využiteľné v každodennej praxi.

Ako sa vám ako učiteľke na škole realizujú sny a ciele?

DJ: Vedenie školy je naklonené aktivitám učiteľov, víta ich iniciatívu, podporuje ich. Čo si veľmi vážim, je, že si vedenie všíma každodennú prácu učiteľa a nezabúda na slovné poďakovania nielen počas sviatku učiteľov.

A na záver, po čom teda túžite?

DJ: Túžim po tom, aby sa deti a učitelia každý deň tešili do školy.

 

Autor: Zuzana Wagnerová