Späť na zoznam
4. marec 2019
Program Škola inkluzionistov

Inkluzionistka Eva: Keď stretnem bývalého žiaka, ktorý mal na základnej škole problémy s učením a vidím, že sa uplatnil na pracovnom trhu, mám z toho veľkú radosť

Eva Horáčková pochádza zo Serede. Prežila tu celý život s výnimkou obdobia, keď chodila na strednú a vysokú školu. Je vydatá, má dve dospelé dcéry. Jej rodina sa postupne rozrastá. Okrem zaťa pribudol už aj vnúčik Matúško, z ktorého má veľkú radosť. Vo voľnom čase rada číta dobrú detektívku alebo sa prechádza v prírode. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.

Na akej vysokej škole ste študovali?

EH: Študovala som na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave, kde v tej dobe sídlila Katedra špeciálnej pedagogiky. Štúdium som ukončila v roku 1984.

To znamená, že sa už roky pohybujete v učiteľskom prostredí. Čo sa v školstve zmenilo?

EH: Čo sa zmenilo? Všetko akoby sa zrýchlilo. Nemáme dostatok času jeden na druhého, ani dostatok času na deti. Neúmerne sa zvýšila byrokracia, na všetko je potrebný súhlas rodičov. Z pedagogických kolektívov sa vytratil duch spolupráce, zábava a smiech. Učenie sa stalo oveľa náročnejšie vzhľadom na rôznorodosť žiakov v triedach. Učiteľské povolanie už nie je ani dostatočne atraktívne pre mladých ľudí.

Aké školy a pozície ste počas rokov vystriedali?

EH: Po ukončení štúdia som začala pracovať na Základnej škole pri Detskej ozdravovni. Neskôr som pracovala v málotriednej škole, až som sa napokon dostala do plnoorganizovanej veľkej základnej školy. Pracovala som ako vychovávateľka, učiteľka na prvom stupni a momentálne pracujem na pozícii školského špeciálneho pedagóga.

Ktorá škola vám prirástla k srdcu najviac?

EH: Páčila sa mi práca v málotriednej škole, ktorá bola umiestnená na okraji mesta a v blízkosti prírody.

Posledné roky sa venujete žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Čo pre vás práca s týmito deťmi znamená?

EH: Práca s týmito deťmi je pre mňa výzvou. Je veľmi dôležité, aby sme ich nepovažovali za menejcenné, hlúpe či nešikovné. Tieto deti musia vynakladať oveľa viac úsilia než iné deti, aby si osvojili preberané učivo, pričom výsledky tomu na prvý pohľad nezodpovedajú. Ak im môžem svojou prácou pomôcť, cítim, že to, čo robím, má zmysel.

Spomeniete si na moment či situáciu, keď ste sami sebe povedali - túto prácu robím rada a dáva mi zmysel?

EH: Vždy, keď stretnem bývalého žiaka, ktorý mal na základnej škole problémy s učením a vidím, že sa dokázal dobre uplatniť na pracovnom trhu, mám z toho veľkú radosť. V prípade, že sa dokonca dozviem, že ukončil strednú, prípadne vysokú školu, je mi jasné, že to, čo robím, má zmysel.

Aká je práca školského špeciálneho pedagóga? Čo obnáša?

EH: Táto práca je najmä o trpezlivosti. Veľakrát  to vyzerá, že žiak nenapreduje a zrazu príde k výraznému pokroku akoby skokom. Je tiež nutné povedať, že nejde o rutinnú prácu – naopak, ide o prácu, ktorá si vyžaduje veľkú dávku kreativity, individuálneho prístupu ku každému žiakovi, taktiež empatické cítenie a rešpekt.

Slovensko a školskí špeciálni pedagógovia. Ako hodnotíte ich limitovaný nízky počet na Slovensku?

EH: Myslím, že v súčasnosti by mala mať každá základná škola, v ktorej sa vzdelávajú žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vlastného špeciálneho pedagóga. No nie je to tak. Najmä malé školy s menším počtom začlenených žiakov zápasia s nedostatkom finančných prostriedkov, pre ktoré si nemôžu dovoliť zamestnať odborného zamestnanca.

Ako pracujete v škole s deťmi so zdravotným znevýhodnením a špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vy?

EH: So žiakmi pracujem individuálne alebo so skupinou v špeciálnej učebni, alebo priamo na vyučovacích hodinách.

Ako ťažko zdravotne znevýhodnené deti navštevujú vašu školu?

EH: V škole máme žiakov s poruchami učenia, s poruchou aktivity a pozornosti, s poruchami správania, s narušeným rečovým vývinom, s telesným a sluchovým postihnutím, žiakov chorých a zdravotne oslabených, žiakov s Aspergerovým syndrómom.

Koľko takýchto detí na škole máte?

EH: Na škole máme 44 individuálne začlenených žiakov a 38 žiakov so zvýšeným individuálnym prístupom.

Vašu školu navyše navštevuje aj 23 žiakov z Detského domova v Seredi. Aké sú špecifiká týchto detí?

EH: Tieto všetky deti pochádzajú zo sociálne znevýhodneného, málo podnetného rodinného prostredia. Viaceré majú narušený vývin osobnosti a rôzne psychiatrické diagnózy.

Chodia do školy radi?

EH. Áno aj nie. Radi chodia medzi kamarátov a do kolektívu triedy. Neradi preto, lebo pre nich nie je ľahké zvládnuť požiadavky základnej školy.  

Aké sú medzi deťmi vzťahy?

EH: Záleží to od toho, ako zdravotne znevýhodnené dieťa dokáže nadväzovať kontakty, ako je verbálne zdatné, mentálne vyspelé. Niekedy sa stávajú obeťami šikany, výrazne to však závisí aj od povahy a priebojnosti dieťaťa.

Určite je na vašej škole žiaduca prítomnosť asistentov učiteľa. Koľko ich na škole máte?

EH: Na škole máme deväť asistentov učiteľa.

Odkiaľ na nich máte financie?

EH: Finančné prostriedky na štyroch asistentov učiteľa sme dostali z Ministerstva školstva Slovenskej republiky a finančné prostriedky na ďalších piatich sme získali formou projektu V základnej škole úspešnejší nenávratný finančný príspevok na zvýšenie inkluzívnosti vzdelávania cez operačný program Ľudské zdroje.

Vypracovali sme projekt s názvom Zlepšenie prístupu k vzdelávaniu a vzdelávacích výsledkov žiakov so zdravotným znevýhodnením v Základnej škole J. A. Komenského Sereď, projekt nám schválili a na základe toho nám pridelili financie na vytvorenie miest pre piatich asistentov učiteľa a jedného školského psychológa.

Čo považujete pri vzdelávaní deti so zdravotným znevýhodnením za najnutnejšie?

EH: Už počas štúdia by sme mali pripravovať budúcich učiteľov na prácu s takýmito žiakmi. Potrebný je tiež dostatok odborných zamestnancov. Psychológa, špeciálneho pedagóga a sociálneho pedagóga by mala mať každá plnoorganizovaná škola. V triedach by mali byť pedagogickí asistenti alebo asistenti učiteľa.

V čom má Slovensko v rámci školstva najväčšie slabiny?

EH: Malo by byť samozrejmosťou, že ak žiak pri vzdelávaní potrebuje asistenta učiteľa, bude mu pridelený. Navýšený finančný normatív by mal byť adresný a využitý výlučne pre potreby žiakov so špeciálnymi výchovno–vzdelávacími potrebami.

Ste jednou z 20-tich účastníkov programu Nadácie pre deti Slovenska s názvom Škola inkluzionistov. Ako sa Vám doteraz pozdáva?

EH: Umožňuje mi to získať nové informácie ohľadom inkluzívneho vzdelávania. Dozvedela som sa, ako to riešia na iných školách, ako sa im to darí alebo aj nedarí. Môžem získať nové kontakty na kolegov z iných škôl, s ktorými si môžem vymieňať skúsenosti a poradiť sa pri riešení problémov.

Aké ciele si v rámci tohto programu dávate?

EH: Mojím cieľom je vytvorenie inkluzívneho tímu a s jeho pomocou zlepšovanie inkluzívneho prostredia v našej škole.

Čo očakávate, že sa na vašej škole zmení?

EH: Očakávam, že sa zlepší inkluzívne prostredie našej školy.

 

Autor: Zuzana Wagnerová