Späť na zoznam
18. október 2018
Projekt Škola inkluzionistov

Inkluzionistka Jarmila: Za najdôležitejšie pokladám dostatok asistentov, zmysluplne fungujúcu legislatívu a odbornú pomoc poradní. Toto všetko nám chýba

Jarmila Gáborová sa narodila 31. októbra 1966 v Piešťanoch. Má štyri mladšie sestry, pochádza z dedinky na Považí. Vždy túžila bývať v Piešťanoch. Sen sa jej splnil. Má dve dospelé samostatné deti (syna Michala a dcéru Gabrielu), na ktoré je hrdá. Keďže pracuje ako riaditeľka školy, veľa voľného času nemá. Ak sa ale nejaký zvyšný čas nájde, aktívne oddychuje prechádzkami v prírode či plávaním, rada si prečíta odbornú literatúru. Zároveň rada spoznáva zákutia Slovenska a okolité krajiny. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.

Akú vysokú školu ste vyštudovali?

JG: Vyštudovala som predškolskú a elementárnu pedagogiku na Trnavskej univerzite v Trnave. Vždy som chcela byť pani učiteľkou.

Čo štúdiu na tejto škole predchádzalo?

JG: Moja Stredná priemyselná škola odevná v Trenčíne nebola pre mňa to „pravé orechové“. Vždy som rada tvorila, kreslila a vytvárala niečo nové. Ťahalo ma to k deťom. V dvadsiatke som sa vydala a budovala rodinné šťastie. Pracovala som v jasličkách, v škôlke,  no tiež v strojárskom podniku a v súkromnej sfére ako ekonómka. Po skončení vysokej školy som pracovala ako vychovávateľka, učiteľka, a zároveň ako ekonómka školy. Keďže ma napĺňala nielen práca s deťmi, ale aj práca so školskou legislatívou a ekonomikou v škole, zaujímala som sa aj o miesto zástupkyne školy. Po dvoch rokoch na tejto riadiacej pozícii som vyhrala výberové konanie na riaditeľku školy v Pobedime. Od roku 2008 som viedla túto rodinnú školičku, ktorá bola pre mňa druhým domovom. Po deviatich rokoch som sa rozhodla začať na novom pôsobisku. A tak som po úspešnom zvládnutí výberového konania v Červeníku, v dedinke neďaleko Trnavy.

Prečo ste sa rozhodli pre toto povolanie?

JG: Ako som už spomínala, od detských rokov som chcela byť pani učiteľkou. Mojím vzorom bola moja pani učiteľka Matulčíková, a ešte dnes si pamätám, ako písala veľké písané “M“, ako nás učila spievať a tancovať na pieseň Pásla ovečky v zelenom hájičku.

Vždy ste mali blízko k deťom?

JG: Keďže som najstaršia z piatich sestier a spolupodieľala som sa na ich výchove, tak blízko k deťom som mala už od skorej puberty.

Ste riaditeľkou Základnej školy s materskou školou v Červeníku. Predstavili by ste nám v skratke vašu školu?

JG: Základná škola s materskou školou v Červeníku je plnoorganizovaná škola s právnou subjektivitou od roku 2000. Od školského roku  2001/2002 sa klasická škola začala profilovať na modernú školu citlivo reagujúcu na požiadavky súčasnej doby. Odvtedy sa aktívne zapájame do rôznych projektov, ktoré podporovali myšlienku Modernej Európskej školy. Snahou všetkých zamestnancov školy je sprístupňovať jej priestory pre občanov Červeníka i širšiu verejnosť, aby si každý našiel možnosť sa v nej realizovať. Školu navštevuje v priemere 180 žiakov, maximálna kapacita je 237 žiakov.

Čím je vaša škola špecifická?

JG: Škola je citlivý mechanizmus zložený z detí, učiteľov, vychovávateľov a ďalších ľudí. Všetci spolupracovníci našej školy dokázali našim žiakom ponúknuť vždy nové zaujímavé projekty, prostredníctvom ktorých sa mohli realizovať, učitelia vzdelávať a dopĺňať prostredie školy novými učebnými pomôckami.

Tradíciou našej školy je, aby sa žiaci pravidelne zúčastňovali vedomostných olympiád z rôznych predmetov, športových súťaží, súťaží v umeleckom prednese, školských divadelných činností a školskými projektami, ktoré sa u nás stali tradíciou. Školu reprezentujú veľmi úspešne a umiestňujú sa na popredných miestach. Pravidelne ponúkame žiakom pestrú krúžkovú činnosť.

Vytvára škola vhodné podmienky aj pre žiakov z rôznorodými potrebami?

JG: Škola podľa možností vytvára vhodné podmienky na vzdelávanie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími problémami, ktorých je na škole približne 12,3 percent. Týmto žiakom je venovaná osobitná starostlivosť. Žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa venujú aj dvaja asistenti učiteľa a jedna pedagogická asistentka. Vhodnými metódami a formami uplatňovanými pri práci s takýmito žiakmi sa snažíme viesť žiakov k dosiahnutiu pocitu úspechu a uspokojenia. Žiakom z málo podnetného prostredia, ale i nadaným žiakom je na škole venovaná osobitná pozornosť a individuálny prístup. V škole máme veľa nadaných žiakov, o čom svedčia aj úspechy našej školy. Nadaní žiaci sú pedagogickými zamestnancami pripravovaní k prezentácii svojich vedomostí a zručností na rôznych predmetových olympiádach a súťažiach.

Už 28 rokov pôsobíte v školstve. Akými všetkými pozíciami ste si prešli?

JG: Začínala som v jasličkách a v materskej škole. Prešla som tiež pozíciou vychovávateľky, učiteľky prvého i druhého stupňa. Tiež som pracovala aj ako ekonómka školy. Následne som pôsobila ako zástupkyňa riaditeľky školy a v súčasnosti už jedenásty rok pracujem ako riaditeľka školy. Sociálne zručnosti, kompetencie a dobré komunikačné schopnosti som nadobudla dlhoročnou praxou vedúceho pracovníka v školstve a tiež lektorskou činnosťou.

Veľmi ma napĺňala činnosť multiplikátorky v projekte Vzdelávanie učiteľov v súvislosti  s tvorbou školských vzdelávacích programov a tiež lektorská činnosť v projekte Vzdelávaním pedagogických zamestnancov k inklúzii marginalizovaných rómskych komunít 2013 – 2015 .

V súčasnosti pracujem aj ako externý lektor Metodicko-pedagogického centra, lektorujem Funkčné inovačné vzdelávanie pre vedúcich pedagogických zamestnancov (riaditeľov škôl a zástupcov riaditeľov škôl, pozn. red.) a funkčné vzdelávanie vo vzdelávacom programe s názvom Profesionalizácia práce vedúceho pedagogického zamestnanca a vedúceho odborného zamestnanca.

V rokoch 2011 – 2012 som lektorovala osem kurzov. Každý kurz trval tri víkendy, každý z nich navštevovalo 20 až 25 účastníkov z rôznych kútov Slovenska. V tomto období som 24 víkendov venovala vzdelávaniu učiteľov. Bolo to prekrásne obdobie, plné skúsenosti a nových priateľstiev. Dokonca som na jednom kurze spoznala moju dnes najlepšiu priateľku – pani riaditeľku z Častej.

Čo vnímate pri tejto práci za najťažšie?

JG: Ako najťažšie vnímam hlavne sústavné nesystémové zmeny v školstve, ktoré nás všetkých ovplyvňujú. Veľmi ťažké je z môjho pohľadu aj to, že nie sú stanovené presné pravidlá pre všetkých. Neustále zmeny v legislatíve neumožňujú pokoj v pedagogických kolektívoch.  Nesystémovosť, ktorá sa rozmohla od roku 2008 spôsobuje chaos a príliš veľa nezmyselnej byrokracie, ktorá vyvoláva nespokojnosť nielen v radoch učiteľov, ale aj v radoch riaditeľov a rodičov.

Koľko zdravotne znevýhodnených detí navštevuje vašu školu?

JG: Našu školu v súčasnosti navštevuje devätnásť začlenených žiakov.

O akých zdravotných znevýhodneniach hovoríme?

JG: Prvý aj druhý stupeň navštevujú žiaci so špecifickými vývinovými poruchami učenia (dyslexiou  – poruchou čítania, dysortografiou – porucha pravopisu, dysgrafiou – porucha grafického prejavu, dyspraxiou – vývinová koordinačná porucha, nešpecifickými poruchami učenia), poruchami aktivity a pozornosti (ADHD –  porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou, ADD – porucha pozornosti spojená s hypoaktivitou), zmyslovým postihnutím (ťažká kochleárna porucha sluchu vľavo) a detskou mozgovou obrnou (DMO).

Prijímate do vašej školy deti s akýmkoľvek zdravotným znevýhodnením?

JG: Pokiaľ žiakovi nie je odborníkmi odporúčané vzdelávanie v špeciálnej škole, tak áno.

Navštevujú vašu školu aj deti s telesným zdravotným znevýhodnením?

JG: Áno, našu školu navštevuje aj žiaci s ťažkým či menej ťažším stupňom telesného postihnutia.  

Prekonávajú deti na vašej škole nejaké architektonické bariéry?

JG: Áno, prekonávajú schodiská.

Máte pre tieto deti v škole aj nejaké pomôcky?

JG: Naša škola disponuje malým množstvom pomôcok, ktoré by pomohli našim začleneným žiakom. Každý rok sa snažíme ich počet zvýšiť o čo najväčšie množstvo kompenzačných pomôcok.

Majú tieto deti v škole aj osobného asistenta?

JG: Áno, naša škola prostredníctvom projektov získala troch asistentov učiteľa a jednu špeciálnu pedagogičku.

Kto im ho zabezpečuje?

JG: Projekty vypracovala škola, teda asistentov zabezpečila škola.

Máte na škole dostatok asistentov?

JG: Asistentov nikdy nie je dostatok. Určite by sme prijali ďalších.

Je zabezpečenie týchto asistentov náročné?

JG: Áno, je to náročný proces.

Prečo?

JG: Je nutné vypracovávať projekty a škola musí z finančných prostriedkov dofinancovať mzdy týchto zamestnancov.

Ako by ste opísali vašu školu vo vzťahu k inklúzii?

JG: Naša škola je školou rodinného typu a inklúzii je plne naklonená.

Ako vnímate ako riaditeľka situáciu začlenenia zdravotne znevýhodnených detí na vašej škole?

JG: Pozitívne. Verím, že zvíťazí zdravý rozum a aj v tejto oblasti nastane zdravá zmena.

Čo pokladáte za najdôležitejšie pri vzdelávaní detí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami?

JG: Dostatok asistentov, zmysluplne fungujúcu legislatívu a odbornú pomoc z poradní. Toto všetko nám chýba.

Do akého veku môžu tieto deti navštevovať vašu školu?

JG: Školu môžu navštevovať do veku šestnástich rokov.

Kam potom idú ďalej študovať deti so zdravotným znevýhodnením?

JG: Väčšinou pokračujú študovať na bežných stredných školách.

Ako im v tom pomáhate?

JG: V škole pracuje výborná výchovná poradkyňa. V spolupráci s rodičmi je im stále nápomocná.

Akými rôznymi spôsobmi s týmito deťmi pracujete?

JG: Bežným spôsobom, tak ako s ostatnými. Snažíme sa nevyčleňovať nikoho z kolektívu, a zároveň sme nápomocní každému.

Aké možnosti rozvíjania majú na vašej škole?

JG: Rozvoj im je umožnený v každom smere. Nápomocný je im každý pedagóg a aj samotné vedenie školy.

Prečo ste sa prihlásili do programu Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska?

JG: Projekt ma zaujal svojou víziou pomáhať a zároveň napredovať.

Ako ste sa o programe dozvedeli?

JG: Prostredníctvom internetu.

Ako plánujete naložiť so získanými financiami?

JG: Financie chceme vynaložiť nielen na zakúpenie kompenzačných pomôcok, ale aj na zorganizovanie podujatia, na ktorom by sa stretli celé rodiny všetkých žiakov.

Čo očakávate od programu?

JG: Nové podnety, nové vedomosti a skúsenosti, vzájomnú pomoc zúčastnených škôl.

Aký je váš názor na inklúziu v našej krajine?

JG: V našej krajine je inklúzia zatiaľ ešte len v plienkach.

Ako ju podľa vás vieme pretaviť viac do praxe?

JG: Neustálou, postupnou, odbornou intervenciou zhora, nie zdola.

Čím môže byť vaša škola príkladom pre tie ostatné?

JG: Určite prístupom k inklúzii. Realizujeme ju v každodennej praxi.

Na akej úrovni je podľa vás vzdelávanie zdravotne znevýhodnených na Slovensku?

JG: Slušne by som to nazvala priemernou úrovňou.

Aký máte ako riaditeľka školy, ktorú navštevuje devätnásť zdravotne znevýhodnených detí , sen?

JG: Sen? Asi odpoviem tak, ako by ste nečakali. Mojím snom je, aby sme inklúziu nepotrebovali. Aby žiadne dieťa nemuselo byť začlenené. Jednoducho, aby boli všetky deti zdravé, múdre, zručné, tvorivé, empatické a vnímavé v tej najvyššej možnej miere.

Viem, že je to len sen. A tak si želám, aby sa celá naša spoločnosť snažila hľadať v každom človeku jeho dobré stránky, aby sme aj u začlenených detí vyzdvihovali hlavne to, čo dokážu a nie poukazovali na to, čo nevedia.

Čo plánujete zmeniť na vašej škole?

JG: Mojim dlhodobým plánom je zvýšiť počet asistentov v našej škole, ideálne by bolo, ak by mal každý začlenený žiak jedného asistenta. Takto by sa pomohlo deťom, učiteľom a aj rodičom. Viem si predstaviť, že by sa táto problematika mohla vyriešiť povinnou praxou vysokoškolákov v základných školách, kde by počas štúdia pracovali ako asistenti učiteľa.

 

Autor: Zuzana Wagnerová