Späť na zoznam
15. november 2018
Program Škola inkluzionistov

Inkluzionistka Slávka: Bola by som rada, keby sme mali viac lepších a rozumnejších rodičov

Slávka Miková sa narodila na Záhorí. Momentálne žije v podjavorinskej dedinke. Ako sama tvrdí, tento kraj je plný farieb a vôní prírody. Veľmi často a rada chodí so svojím manželom a synom na prechádzky do lesa či na hríby. Je jednou z dvadsiatich účastníkov nového grantového programu s názvom Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska na podporu inklúzie.

Na akej vysokej škole ste študovali?

SM: Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium na tejto škole?

SM: Pedagogická škola mi dala možnosť pracovať s deťmi, pomáhať im objavovať svet, naučiť ich  zorientovať sa v ňom.

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste svoj život zasvätili povolaniu učiteľky?

SM: Deti sú skrátka úžasné stvorenia.

Ako dlho už pôsobíte na pôde školstva?

SM: Školský rok 2018/2019 je už môj osemnásty rok v školskom prostredí.

Ste učiteľkou na Základnej škole v Pobedime. Ako by ste charakterizovali vašu školu?

SM: Naša škola patrí počtom žiakov medzi menšie. Navzájom sa všetci poznáme a snažíme sa čo najlepšie spolupracovať. Starší žiaci pomáhajú mladším. Našim symbolom je štvorlístok. Predstavuje tvorivosť, vnímavosť, empatiu a zručnosť. Našim cieľom je to, aby žiaci nebrali školu ako nutné zlo, ale aby sa tu cítili príjemne, bezpečne, aby mali chuť získavať nové vedomosti.

Koho učíte?

SM: Učím žiakov piateho až deviateho ročníka.

Aké predmety vyučujete?

SM: Na tejto škole vyučujem matematiku.

Koľko integrovaných deti so zdravotným znevýhodnením na škole máte?

SM: Na škole máme sedemnásť žiakov so zdravotným znevýhodnením.

Stúpa alebo klesá rokmi ich počet?

SM: Počet je približne rovnaký. Odchádzajú deviataci a prichádzajú prváci.

Mohli by ste nám priblížiť, aké zdravotne znevýhodnenia majú?

SM: Najčastejšie sú špecifické poruchy učenia – dysgrafia, dyslexia, dysortografia a ľahká mentálna retardácia. Máme na škole aj deti s rôznymi ďalšími zdravotnými znevýhodneniami ako Downov syndróm, stredne ťažkú mentálnu retardáciu, nešpecifické poruchy učenia a nešpecifikovanú pervazívnu vývinovú poruchu.

Aký prístup si tieto deti vyžadujú?

SM: Určite individuálny, empatický, často materský prístup, ale zároveň musíme byť dôslední a naučiť dieťa všetko, čo zvládne.

Čo je pri práci s nimi najnáročnejšie?

SM: Najskôr si treba získať ich dôveru a potom ju nesklamať. Získať informácie o konkrétnej diagnóze a naučiť sa pracovať podľa odporúčaní špeciálneho pedagóga. Všímať si začlenenie do kolektívu a včas vedieť správne reagovať pri prípadných problémoch.

Ako vnímate ich začlenenie do kolektívu?

SM: Sú v kmeňovej triede s ostatnými žiakmi. Športujú, navštevujú záujmové krúžky, zúčastňujú sa divadelných predstavení, koncertov, akcií školy. Myslím, že žiaci našej školy nemajú problém s tým, že niekto z nich je trošku “ iný“. Nebolo to samozrejme hneď, ale až po rokoch práce s nimi. Toto považujem aj za najväčší prínos – to, že neriešia, že niekto je integrovaný a niekto nie. Vnímajú sa na základe iných vzťahov medzi sebou.

Ako zvládajú tieto deti štúdium?

SM: Štúdium zvládajú podobne ako iné deti. Niečo sa naučia rýchlo, iné veci im robia problémy, potrebujú viac času na zvládnutie danej témy. Ak sa deťom venujú doma aj rodičia, práca je oveľa lepšia a ľahšia. Ak nie, často máme pocit, že stojíme na jednom mieste.

Ako k nim pristupujú deti bez zdravotných znevýhodnení?

SM: Ako k iným spolužiakom. Niekedy sa pohnevajú, ale väčšinou sú kamaráti.

Ako je prispôsobená vaša škola pre tieto deti?

SM: Máme vytvorený priestor, kde sa môžu individuálne spolu s asistentkami venovať precvičeniu učiva. Máme zároveň aj čitateľský kútik pre všetky deti.

Akým spôsobom sa učia? Majú osobného asistenta?

SM: Vyučuje sa v kmeňovej triede. V prípade potreby odídu s pani asistentkou a venujú sa precvičovaniu učiva individuálne v priestoroch na to určených. Pracujú podľa pokynov vyučujúcich, ktorí zase úzko spolupracujú so špeciálnou pedagogičkou.

Má každé dieťa vlastného asistenta? Podľa čoho sa určuje, komu asistent prináleží a komu nie?

SM: Keďže integrovaných žiakov je sedemnásť a máme štyri asistentky platené štátom a dve, ktoré si financujú rodičia, nemá stále každý žiak asistenta učiteľa. Pri podávaní žiadosti o asistenta učiteľa sme uviedli na koľko percent ho približne potrebuje každé dieťa. Pridelili nám ich štyroch, preto má každý z nich vytvorený rozvrh a podľa neho sa venuje niekedy jedna asistentka aj viacerým žiakom naraz. Všetko záleží od momentálneho stavu a potrieb učiteľa. Žiaci s mentálnym postihnutím, Downovým syndrómom či autizmom ho majú samozrejme oveľa častejšie ako napr. žiak s dyskalkúliou.

Podlieha ich výučba individuálnemu plánu?

SM: Každý žiak so zdravotným znevýhodnením má vypracovaný individuálny program, v potrebných predmetoch indiduálny plán podľa doporučenia príslušného CPPP. 

Čo to v praxi znamená?

SM: V individuálnom programe sa nachádzajú najdôležitejšie informácie o žiakovi a jeho znevýhodnení. Zároveň o jeho potrebách, úpravách v prístupe či obsahu vzdelávania. Ak je to potrebné, obsahuje aj vypracované individuálne plány vo vyučovacích predmetoch, podľa ktorých sa žiak vzdeláva. Plán sa štvrťročne vyhodnocuje, ak sú potrebné úpravy či opatrenia, pristupuje sa k nim v ďalšom štvrťroku. Individuálny program pripravujú zväčša triedni učitelia v spolupráci so špeciálnym pedagógom a vyučujúcimi jednotlivých predmetov. Oboznámený je s ním aj zákonný zástupca.

Čo je na vašej škole v súvislosti so vzdelávaním zdravotne znevýhodnených najťažšie zosúladiť?

SM: Ak je v triede viac zdravotne znevýhodnených žiakov, je náročné venovať sa všetkým naplno a zároveň neukrátiť o vzdelávanie bežných žiakov. Je na to potrebná veľká trpezlivosť, prax a hlavne chuť rozmýšľať, ako sa toto všetko dá zosúladiť.

V čom je táto práca namáhavá?

SM: Nie sme špeciálni pedagógovia, takže najskôr je to štúdium diagnózy. Aj napriek tomu, že dostaneme odporúčania, musíme nájsť najlepší systém a metódy, akými budeme žiaka vzdelávať.

Všímate si vy, ako učiteľka, rokmi posun na vašej škole, ak je reč o inklúzii?

SM: Určite áno. Slovo inklúzia v minulých rokoch u nás asi nezaznelo, ale to, čo robíme a o čo sa snažíme, toto slovo úplne napĺňa.

Čo by ste okamžite na vašej škole v súvislosti so vzdelávaním týchto detí zmenili?

SM: Vymenila by som niektorých rodičov.

Ako vnímate inklúziu v našej krajine?

SM: Snaha skupiny ľudí tu síce je, ale celkovo Slovensko je v tomto smere veľmi zaostalé.

Čo chápete pod názvom inklúzia?

SM: Je jedno, či som biela, čierna alebo farebná, malá či veľká, s takým či onakým postihnutím alebo zdravá, každý má právo na plnohodnotný život a teda aj vzdelávanie a uplatnenie v živote podľa svojich schopností.

Prečo ste sa do programu Škola inkluzionistov prihlásili?

SM: Chceli sme sa viac dozvedieť a zlepšiť našu prácu.

Čo vás na programe najviac inšpirovalo?

SM: Možnosť stretnúť ľudí, ktorí niečo o tejto problematike vedia a chcú školám pomáhať.

Aké sú vaše predstavy a očakávania od programu?

SM: Získame informácie, pomoc pri riešení problémov a tiež financie, ktoré môžu skvalitniť našu činnosť.

Aké sú vaše plány so získanými finančnými prostriedkami?

SM: Investujeme ich do naplánovaných činností, na nákup vecí, pomôcok a zabezpečenie vzdelávania pre pedagógov.

Ak by ste mali vytýčiť jednu výnimočnosť na vašej škole, ktorá by mohla byť vzorom pre tie ostatné, ktorá by to bola?

SM: Ľudskosť.

Na akej úrovni je podľa vás vzdelávanie zdravotne znevýhodnených v našej krajine?

SM: Na priemernej úrovni.

Čo vám osobne najviac prekáža, ak hovoríme o vzdelávaní týchto detí?

SM: Netreba to zľahčovať, ale ani preháňať. Netreba deti ľutovať, treba si stanoviť cieľ (dosiahnuteľný), a potom s láskou a s rozumom na jeho dosiahnutí pracovať.

Je niečo, po čom túžite a chcete to zmeniť?

SM: Bola by som rada, keby sme mali viac lepších a rozumnejších rodičov.

 

Autor: Zuzana Wagnerová