Trochu iná séria Knižnice inklúzie pokračuje. Zoznámte sa s Miškou Stehlíkovou, druhou účastníčkou už tretieho ročníka nášho projektu na podporu inkluzívneho vzdelávania s názvom Škola inkluzionistov. Čo by o nej povedali deti, s ktorými pracuje a ako sa vidí ona sama? + tip na zaujímavý filmový zážitok.
Toto je Michaela Stehlíková. Je útla, jemná a malinká, zato má prenikavý hlas a v ľadových korčuliach ani v behu by ste ju len tak nezdolali. Je últramaratónkyňa, otužuje a k tomu je ešte aj pedagogickou asistentkou v základnej škole Jána Zemana v Novej Bani. Ďalšia inkluzionistka – telom aj dušou. Aj Miške sme položili päť otázok, aby sme vám ju bližšie predstavili. Toto je ona, bývala hokejová rozhodkyňa s láskou k inakosti.
Michaela Stehlíková. Fotografia: Veronika Horníková
Aby moja odpoveď nebola „zmanipulovaná“ a mnou ovplyvnená, poprosila som o pomoc samotné deti. Kto mal chuť, mohol sa anonymne vyjadriť. Deti povedali: „Ste iná, páči sa mi ako vnímate veci, situácie. Môžete byť a ste vzorom pre deti – ako športovkyňa. Vnímam vás ako osobu, ktorá má rozumné myšlienky. Ste najlepšia asistentka, akú som kedy mal. Dobre sa dá s vami porozprávať o iných veciach ako o škole. Vidím vás ako človeka, čo chce vždy pomáhať, ako len vie. Vnímam vás ako osobu, ktorá má reálne a rozumné názory. Ste taká energická, vy tak všetko inak vnímate, tak lepšie. Väčšinou ste taká kľudná a to by som chcela aj ja – byť furt v pohode. Som rád, že ste v našej triede a že rada pomáhate ľuďom a športujete. Je super, že sa s nami zapájate do aktivít. Milá, zlatá, hlavne snaživá a nápomocná. Ste pekná žena, príjemne sa s vami rozpráva, nemám s vami žiadny problém. Poznám vás síce krátky čas, ale ste sympatická nielen mne, ale aj druhým ľuďom.
Vnímam sa ako človek, ktorý nosí v sebe silnú túžbu porozumieť sebe samému. Trpezlivosť kedysi nepatrila k mojim silným stránkam. Jej prítomnosť (vďaka za to!) som si uvedomila najmä počas práce s deťmi so špeciálnymi potrebami (decká ďakujem vám). Dodávam ľuďom odvahu, snažím sa im nebadane odkrývať ich potenciál. Ak si niečo zaumienim a vnútorne precítim, že to je práve to, za čím mám ísť, som vtedy húževnatý, cieľavedomý a vytrvalo sa posúvajúci vlak vpred. A keď narazím na prekážku, možno na chvíľu postojím. Zároveň si uvedomujem, že kroky na mieste alebo dokonca aj vzad nemusia vždy znamenať zlyhanie. Práve naopak. Môžu a veľakrát to tak bolo, ma posunuli ešte viac vpred. Vedome vyhľadávam výzvy, pretože opúšťanie zóny komfortu ma robí flexibilnejším a odvážnejším človekom. Rada sa prejavujem prostredníctvom blogov. Aktuálne túžim zapracovať na kultivovaní svojho rečového prejavu face to face.
Ja som v ňom neskončila. Ja som sa ROZHODLA v ňom byť (o chvíľu si „odfajknem“ už svoj štvrtý školský rok). Než sa tak stalo, mala som za sebou 17-ročnú kariéru hokejovej rozhodkyne. Dnes s radosťou spomínam na zážitky zo zimnej olympiády v Soči 2014 (vtedy ešte pod menom Kúdeľová), kde som rozhodovala ženské hokejové zápasy. Medzitým som nadobúdala skúsenosti aj ako športová redaktorka v regionálnom týždenníku. Tvorila som články, rozhovory a, predovšetkým pre mužských nadšencov, aj futbalové komentáre k zápasom. Od rozhodovania som si po dvadsiatich sezónach dala v auguste 2020 reset. S mojím milovaným a súzvuk vytvárajúcim manželom máme rovnaké nazeranie na život. Spája nás aj naša fanpage, kde z času na čas blogujeme o rôznych postrehoch, uhloch pohľadov, ktoré na živote vnímame. Sme nielen milovníkmi športu, kníh, zdravého životného štýlu, ale aj umenia a dobrého jedla. Naše postrehy dokonca zaujali aj niektoré školy a škôlky, kde sme s deťmi besedovali. Keď sa zas rozhodnem venovať niečomu ďalšiemu/inému, verím, že to bude niečo, čo mi bude v danom období života dávať zmysel.
Absolútne si nepamätám. No keď sa povie škola, rezonuje mi prvý stupeň, ktorý som strávila v rodných Tlmačoch. A druhý, v ktorom som pokračovala v neďalekej obci Rybník. Na prvom stupni som sa vnímala ako pozorovateľ rôznych detských osobností. Silnejšie putá so spolužiakmi som si vytvorila až neskôr. Tým, že som bola novým členom kolektívu, veľmi som si vážila to, ako ma v ňom prijali. Cenila som si, že ma brali takú, aká som. Časom som sa vnímala ako tá, čo stmeľuje a vytvára v kolektíve atmosféru. Záležalo mi na tom, aby sa medzi deckami nediala krivda, nespravodlivosť. Zastávala som sa slabších. Dnes by sa dalo povedať, že som robila prevenciu proti šikane. (smiech) Myslím, že vtedajší riaditeľ školy ma miestami vnímal ako veľmi trúfalú, hraničiacu s drzosťou, keď som prezentovala svoj názor. Myslím, že slovo „rebelka“ by mohlo byť celkom výstižné pre moje obdobie pubescentky.
Pri žiadnej. Na deťoch si cením ich autenticitu. Je mi sympatická hlavne preto, že mňa samotnú núti byť flexibilnou v myslení aj počas rozličných reakcií a otázok, ktoré deti kladú. Keď im ukážem moju otvorenosť, máme k sebe bližšie. Samé sú vďaka tomu otvorenejšie a môžem im lepšie porozumieť. No a čím lepšie im rozumiem, tým skôr môžem nájsť odpovede na ich otázky alebo pokojne povedať aj „JA NEVIEM“. Veľmi ma tešia otázky, prostredníctvom ktorých si deti utvárajú svoj názor. Aj preto mi tak záleží na tom, aby so sa každý deň stala najlepšou verziou seba samej. Uvedomujem si, že každý z nás je pre kohokoľvek vzorom. Zo skúseností s prácou s deťmi ešte väčšmi pozorujem, aké široké spektrum oblastí na človeku vnímajú. Túžim sa stať človekom, ktorého keď stretnú, povedia si – to stretnutie stálo za to.
Je to originálny muzikál inšpirovaný životom filantropa P.T. Barnuma. Na interez.sk o ňom napísali zaujímavý článok. Vo svojom cirkuse dal šancu vystupovať rôznym ľuďom (zrasteným dvojičkám, človeku s trpasličím vzrastom, ľuďom tmavej farby pleti, žene s albinizmom, vysokým aj zavalitým, človeku s vlčím syndrómom, ...), ktorých spoločnosť odmietala. Stávali sa výsmechom a dôvodom na ponižovanie. Phineas Taylor Barnum im však dal šancu zažiariť aj napriek predsudkom spoločnosti a svojej INAKOSTI.
