Slovenka vo Švédsku: Tu sa deti medzi sebou neporovnávajú. Ani vtedy, keď sú ich odlišnosti viditeľné

Povedz nám v krátkosti, prečo si sa rozhodla odísť pracovať s deťmi práve do Švédska?

V roku 2003 som dostala pracovnú ponuku ako opatrovateľka detí z viacerých krajín, Švédsko mi prišlo zo všetkých najzaujímavejšie. Do Škandinávie sa v tej dobe človek nedostal  tak ľahko, aj preto som sa rozhodla pre Švédsko.

Prečo si sa nakoniec rozhodla zostať vo Švédsku žiť? Nechcela si sa už vrátiť naspäť na Slovensko?

Jednoducho preto, lebo celý vzdelávací systém tu funguje úplne inak. Veľmi sa mi to tu zapáčilo. Napríklad, keď som do škôlky odnášala deti, ktoré som opatrovala, na záhrade bolo s nimi vždy kopec ľudí. Najprv som si myslela, že sú to ich rodičia, ale nakoniec som sa dozvedela, že to všetko bol personál škôlky. V skupine 15 detí boli od rána až do poobedia vždy aspoň tri učiteľky, niekedy aj štyri. Na tej záhrade bolo teda 12 učiteľov s troma oddeleniami detí. Zapáčilo sa mi to, zostala som. Chcela som tu skúsiť pracovať aj v školstve, začala som teda študovať švédčinu. Na Slovensku som to v živote nerobila, odrádzali ma vysoké počty detí aj to, že učiteľky sú na nich večne samé. Neviem ako to funguje teraz, ale pred tými 17 rokmi to bolo tak, že doobeda bola v triede jedna učiteľka, na obed boli dve a poobede zase len jedna učiteľka.

Čo ťa na živote vo Švédsku prekvapilo najviac? Čím sú Švédi iní, čo sa vzdelávania týka, ako pristupujú k deťom?

Prekvapilo ma, aké s nimi majú priateľské vzťahy, prejavujú o tie deti skutočný záujem. Tu nie je ani tak dôležitá disciplína, ako na Slovensku, v zmysle, že všetci musia robiť všetko rovnako a všetci musia počúvať. Tu je to také voľnejšie, cítiť tu demokraciu a slobodnú voľbu. Učiteľka dieťa nenúti robiť, čo samé robiť nechce, vždy sa ho spýta, čo by robiť chcelo. Motivuje ho k činnosti. Je to o individuálnom prístupe. Každá učiteľka tu má svoju skupinu detí, s ktorou pracuje kolektívne aj individuálne.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/XBDHmIXvsvM)  

S akou skupinou detí pracuješ ty?

Ja mám v súčasnosti ako učiteľka na starosti 22 detí, ale nie som na nich sama – sme štyria. V skupine máme jedno dieťa, ktoré označujeme ako „resuš dieťa“, znamená to, že je to dieťatko so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Má teda stanovenú diagnózu, napríklad ADHD, Downov syndróm, alebo poruchu autistického spektra. Jeden z nás štyroch pedagógov je tam vždy práve pre jeho potreby. Označujeme ho  ako „resuš pedagóga“, s dieťaťom však pracujeme aj tak všetci. Deti so špeciálnymi potrebami sa tu bežne umiestňujú do bežných škôlok a škôl, človek len jednoducho požiada o resuš personál, ktorý uľahčí celý proces vzdelávania tohto dieťaťa – budeme sa mu môcť individuálne venovať a rozvíjať jeho potenciál presne tak ako pri ostatných deťoch. Jediný rozdiel je v tom, že aby toto dieťa prišlo do svojho cieľa, bude potrebovať akurát trochu viac času a tréningu.

Ak tomu správne rozumiem, resuš pedagóg pre resuš dieťa je teda niečo ako pedagogický asistent, ktorý pracuje s týmto dieťaťom a kooperuje s ostatnými učiteľmi, áno?

Každé dieťa, ktoré potrebuje pri vzdelávaní pomoc, má vo Švédsku nárok na jedného pedagogického asistenta. Síce v predškolskom veku je tu veľmi výnimočné, keď má dieťa stanovenú diagnózu, ale sú aj také. Učiteľ sám pozoruje, či má niektoré z detí problém napríklad s pozornosťou alebo s komunikáciou, a celkovým vývojom v danom veku, vtedy môže sám požiadať o pomoc pedagogického asistenta pre dieťa. Napríklad aj keď len na niekoľko hodín, no so zámerom, že chce viac pracovať na rozvoji daného dieťaťa. Niekedy to ide ťažšie aj tu u nás vo Švédsku, niekedy je naopak asistenta získať ľahké, niekedy žiadajú o resuš pre svoje dieťa sami rodičia.

Prečo je výnimočné, keď má dieťa vo Švédsku stanovenú diagnózu už v predškolskom veku? 

Lekári a psychológovia sú pri stanovovaní diagnózy v takom útlom veku proste opatrní. Aj niektoré bežné deti potrebujú viac času, ale za krátky čas ostatných v priebehu roka dobehnú – tomu hovoríme, že dozreli alebo vyzreli. Zo štatistík vyplýva, že na 35 škôlok máme tu vo Švédsku 75 resuš detí, ostatné sú na čakačke – rozhoduje sa, pozoruje sa, či tam zaradia aj ich a ak áno, koľko hodín asistencie budú potrebovať, koľko lekárov je potrebné do ich diagnostiky zainteresovať. Deti chodia na pravidelné kontroly a testy, ako sú na tom s vývojom. Do toho komunikujeme my učitelia s rodičmi, ako je na tom dieťa v škôlke. Aj my sa podieľame na celkovom obraze o dieťati, pomáhame si navzájom, ale pomáhame najmä dieťaťu – chceme mu dať, čo potrebuje, nech už je to iný prístup alebo viac času. Vo Švédsku sa deti medzi sebou neporovnávajú ani vtedy, keď sú ich odlišnosti viditeľné. Snažíme sa, aby žiadne dieťa nereagovalo na to, že je iné. Ak na to náhodou reaguje, vysvetlíme mu, že len potrebuje našu pomoc a viac času, aby sa naučilo to, čo ostatné deti vedia a dokážu dnes, ale vysvetlíme mu aj to, že aj ono má svoje silné stránky a môže byť výnimočné. Pedagóg musí vyzdvihovať silné stránky detí celý čas počas svojej práce, nie upozorňovať na to, v čom majú nedostatky.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/fBrGckWLQ0Q)

Ako potom vyzerá práca resuš pedagóga? Predstavujem si ju nejako podobne ako prácu pedagogických asistentov na Slovensku.

Pracujú s deťmi individuálne, ale rovnako tak aj v skupinách, pretože tieto deti potrebujú trénovať hlavne svoju sociálnu stránku. Resuš asistenti tu ale nie sú len pre jedno dieťa, sú tu aj pre ostatné deti. S rodičmi je to iné. Jedna osoba zo štyroch pedagógov v triede má na starosti komunikáciu s rodičmi, ale s dieťaťom pracujeme všetci. Máme spravenú aj schému – každý deň v istom vymedzenom čase pracuje s daným dieťaťom s diagnózou iný človek.

Prečo?

Je to pre jeho bezpečie. Ak by sa napríklad stalo, že resuš pedagóg ochorie, potom by to dieťa v škôlke nikoho nepoznalo. Dieťa sa musí cítiť v škôlke dobre a bezpečne, aj keď tam ten človek, ktorý mu bol pridelený, práve nie je. Predchádzame tak tomu, aby sa zabrzdil jeho vývoj.

Ako ste začali v materskej škole nový školský rok? Toto leto muselo byť aj pre koronavírus náročnejšie ako ostatné.

Áno, prvé mesiace po lete sa deti nanovo spoznávajú. Vznikajú nové skupiny detí, ktoré sa pred letom spolu nehrávali, chceme, aby si medzi sebou budovali vzťahy, aj vzťahy s učiteľmi. Keď prídu deti po lete späť, často sa hanbia, niektoré z nich sú na nepoznanie iné. Vidieť na nich, ako sa vyvíjajú, ako s nimi doma rodičia pracovali po tom, čo sme s nimi dlhé mesiace na niečom pracovali my. Nielen o Švédoch sa hovorí, že sú to chladní ľudia, podobne ako iní Škandinávci, podľa mňa sú presný opak. Ich prístup k deťom a vzťahy s nimi sú jednoducho úplne iné, ako sú tie, čo si pamätám zo Slovenska. Odkedy som sem prišla, nikdy som nevidela, že by dieťa niekto udrel alebo ho inak fyzicky trestal. Iste, veci sa zmenili aj na Slovensku, ale pamätám si svoje časy v materskej škole. Keď som nechcela spať, dostala som na hlavu vankúš, aby som spala. Tu si dieťa vyberá, čo chce počas odpočinkového času robiť, či chce počúvať rozprávku alebo či sa chce v kľude hrať pri stole, alebo či chce naďalej robiť nejakú činnosť. Všetko je to o vlastnej voľbe detí.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/SAHBl2UpXco)

Kedy vlastne začínajú chodiť švédske deti do materskej školy?

Každé dieťa má vo Švédsku svoje miesto v škôlke už od jedného roka života. Väčšinou to funguje tak, že už keď sa dieťa narodí, rodičia mu rezervujú miesto v škôlke aj rok či dva dopredu. V rámci svojej komúny, tak tu voláme samosprávne časti, si rodičia môžu zvoliť päť škôlok, do ktorých by svoje dieťa radi umiestnili. Prvá na zozname je naozaj tá, do ktorej by ho umiestnili najradšej. Ak by ho tam však náhodou nedostali, miesto nájdu v jednej z tých ďalších. Dieťa zároveň naďalej zostáva na listine prvej voľby a ak sa vo vysnívanej škôlke uvoľní miesto, rodičia ho do nej po zvážení môžu prepísať. Dôležité je však už v tom jednom roku života nahlásiť dátum, teda kedy presne rodičia chcú, aby dieťa do škôlky nastúpilo. Štyri mesiace pred nástupom im potom komúna dá vedieť, odkedy a kde môže dieťa nastúpiť do materskej školy. Prednosť majú vždy súrodenci tých detí, ktoré už škôlku navštevujú. Maximálny poplatok v štátnej aj v súkromej materskej škole sa pri prvom dieťati pohybuje okolo 1 500 švédskych korún ( cca 150 eur). Každým ďalším dieťaťom sa cena znižuje, štvrté dieťa je zadarmo.

Koľko bývajú rodičia s deťmi zväčša doma?

To záleží od rodiny k rodine – niektoré deti majú rok, niektoré 14 mesiacov, niektoré majú rok a pol, keď idú prvýkrát do škôlky. Ale väčšinou už od dvoch rokov navštevujú škôlku všetky deti.

Akú úlohu zohráva komúna pri vzdelávaní detí so špecifickými potrebami?

Samospráva, teda komúna, rozhoduje o tom, aké zdroje, či už personálne alebo finančné, vyčlení zo svojho rozpočtu na resuš deti a na resuš pracovníkov napríklad u nás v materskej škole. Komúna komunikuje s rodičmi, ktorí o podporu žiadajú, rovnako ako s materskou školou, dokonca aj s lekárom psychológmi či špeciálnymi pedagógmi.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/gsRi9cWCIB0)

Ako je to s bezbariérovým prístupom v materských školách vo Švédsku? Navštevujú bežné školy a škôlky napríklad aj deti na vozíčku?

Aj vo Švédsku máme špecializované materské školy. Drvivá väčšina z nich je však prízemná, sú tak prispôsobené aj potrebám týchto detí. Verím tomu, že aj keby bola škola poschodová a malo by o ňu záujem dieťa na vozíku, prijali by ho a malo by triedu na prízemí.

Prichádzaš do styku s deťmi s resuš bezprostredne odvtedy, čo pracuješ vo švédskej škôlke alebo nie?

Nikdy som bez nich nestrávila školský rok. V každej triede je najmenej jedno dieťa, ktoré už má diagnostikované špeciálne potreby, alebo sa na tom pracuje a najmenej dve až tri deti, ktoré síce nie sú diagnostikované, ale pomoc potrebujú. Pričom zachovávame princíp, že každé dieťa, bez ohľadu na jeho diagnózu, má svoje špecifické potreby. Zabudla som ešte spomenúť, že som najskôr sama pracovala ako resuš asistentka. Pridelili mi vtedy dievčatko, ktoré všetky deti hrýzlo iba preto, že malo francúzskych rodičov a nevedelo sa vyjadrovať po švédsky. Vyjadrovala sa preto hryzením, či už bola šťastná alebo nespokojná. Je podstatné uvedomiť si, že tam, kde je naraz aj päť detí s diagnostikovanými špecifickými potrebami, je veľmi dôležitá práca v malých skupinách a individuálna práca.

Plnohodnotná práca v malých skupinkách aj individuálne ale predpokladá, že je v triede viac ako jeden pedagóg, alebo aspoň pedagóg s asistentom. Ako to teda robievate vy?

Hlavnú vzdelávaciu dobu máme od 9:30 ráno do pol jednej. Robievame to tak, že ja si zoberiem skupinku trebárs piatich detí a pol hodinu s nimi pracujem, následne túto skupinu detí vymením za inú. Všetci majú rovnaký čas na svoju prácu, no tým, že je ich menej, dostáva sa im aj individuálneho prístupu. Niektoré skupiny pracuju rýchlejšie a tam je potrebné zvýšiť nároky a naopak. Robievame to aj tak, že dve skupiny detí, napríklad so mnou a iným pedagógom, sú vnútri v škôlke, ďalšie dve skupiny sú s ostatnými pedagógmi vonku. Každá skupina sa učí, len v inom prostredí, v menších skupinách s individuálnym prístupom. Práca v skupinách na seba navzájom nadväzuje, učia sa teda o téme spolu v rôznom kontexte. Stále je tu však možnosť voľby – sám pedagóg vidí, či je dieťa v ten deň unavené alebo to zvládne, vždy je tu možnosť B.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/u0zTce7KNlY)

Ak chodia deti už od dvoch rokoch do škôlky, niektoré aj skôr, kedy je vo Švédsku čas začať chodiť do školy?

Od piatich rokov. Tu sa však ráta iba rok narodenia. Ak dosiahne v danom roku, keď sa začína školský rok, päť rokov, môže nastúpiť do prvej triedy. Môže mať teda narodeniny až v decembri, ale do školy ho vezmú. Nemusí, ako je to Slovensku, dosiahnuť vek šesť rokov skôr, ako sa v septembri začne školský rok.

V čom vidíš po toľkých rokoch najväčšie rozdiely medzi pedagógmi Slovákmi a pedagógmi Švédmi?

Vo Švédsku sú deti počas vzdelávania rozmiestnené po celej triede, pracujú najmä v skupinách. Mne sa veľmi páči voľnosť, ktorú pri učení majú, nikto ich nemusí nútiť do činností. Úlohou učiteľa je motivovať deti, najmä tie so špeciálnymi potrebami tak, aby sa k učeniu dostali sami a prirodzene, aby dosiahli svoje ciele rovnako ako všetky ostatné deti tie svoje, aj keď potrebujú viac času a idú k nemu možno opačnou cestou. Vo Švédsku je to hlavne o samovzdelávaní. Aj vzdelávanie učiteľov je postavené na čítaní literatúry napríklad o diagnózach, svoju odbornosť si zvyšujú aj na kurzoch, napríklad o tom, ako takéto deti zaujať a motivovať. Vzdelávanie sa tu nekončí, keď poobede zazvoní zvonček. Ďalšie vzdelávanie nie je povinnosťou, ale samozrejmosťou. Pedagógovia či resuš asistenti sa pravidelne stretávajú so špeciálnymi pedagógmi a s psychológmi, odporúčajú im literatúru, metodiky práce s deťmi, tipy „čo na koho platí“. Dokonca si posielajú filmy. Vnímam ich tak, že ich práca s deťmi s resuš motivuje pracovať aj na sebe. Švédska mentalita hovorí, že – to, čo robím pre deti, robím celým srdcom. Na Slovensku mi to srdce občas chýbalo. Asi s tým má čo dočinenia aj ich kultúrna a sociálna mentalita.

Ako to vo vašich škôlkach funguje, keď už si ich spomenula, so špeciálnymi pedagógmi a psychológmi? Máte svojich vlastných?

Nemáme, aspoň nie v štátnej škôlke, privátne majú vlastných. Špeciálni pedagógovia a psychológovia sú zamestnancami komúny, teda samosprávy. Chodia k nám však do škôlok pravidelne. Pozorujú deti, ktoré neskôr pomáhajú diagnostikovať. Potom máme spoločné sedenia, na ktorých hľadáme cestu, ako s tým ktorým dieťaťom pracovať, vymieňame si tipy na zlepšenie, literatúru aj filmy, ako som už spomínala. Je to veľmi interaktívne. Nikdy nechceme tlačiť na deti viac ako je treba, nechceme, aby u nich vznikol regres. Pri takýchto deťoch je veľmi ľahké prekročiť tú pomyselnú čiaru – človek si myslí, že už im to spolu ide, tak pritvrdí a pustí sa do ďalšej práce, ale vtedy sa dieťa uzavrie a nechce spolupracovať. Zvrátiť to späť nie je vôbec jednoduché.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/3NebKP7Zfvc) 

Ako pracujete s rodičmi detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami? Čo všetko tá spolupráca obnáša?

Máme rodičov, ktorí si sú vedomí toho, že ich dieťa je nejakým spôsobom odlišné od väčšiny detí. To sú takzvaní „ľahší rodičia“, ľahko a jednoducho sa s nimi pracuje. Spolupracujú s nami aj pri vybavovaní žiadostí o resuš personál pre ich ratolesť, cítiť z nich  iniciatívu. Nájdu sa však aj rodičia, ktorí problém nevidia, nechcú ho hneď riešiť. Veľmi dôležitá je lekárska kontrola dieťaťa, keď dovŕši tri roky a my čakáme na jej výsledky, aby sme vedeli, čo ďalej. Ide najmä o kontrolu vývinu reči, motoriky, základných reakcií aj schopnosť sociálneho kontaktu detí. My sami v škôlke indikujeme odchýlky, zanedbanie, pomalší vývin, ale dôležité je, čo povie lekár a ako to spolu s rodičmi potom odkomunikujeme. Väčšinou zvolá riaditeľka materskej školy spolu s pedagógom daného dieťatka spoločné stretnutie s jeho rodičmi, najlepšie je, keď sú pritomní obaja rodičia. Vždy sa nájde jeden z nich, čo rozdiely vidí a druhý nie, je preto ťažké ich správne nazvať a podať tomu druhému.

Dôležité je povedať im, že pedagóg, nikdy nie dieťa, potrebuje pri práci s ním pomoc, aby plnohodnotne dokázal rozvíjať svoj potenciál. Na prvé počutie sa môže zdať, ako keby pedagógovia pri výchove a vzdelávaní zlyhávali, alebo ako keby si nevedeli dať s dieťaťom rady. Cieľom je primäť rodičov k spolupráci a k súhlasu, aby s ich dieťaťom mohli pracovať aj špeciálny pedagóg a psychológ. Tí spíšu posudok s odporúčaniami pre pedagóga, teda napríklad pre mňa, ktorý následne skozultujeme s rodičmi a podáme alebo nepodáme žiadosť o resuš pedagóga. Keď rodičia získajú dôveru v podporu a spoluprácu pre dobro ich detí, nevadia im už ďalší odborníci, ktorí s ich deťmi pracujú. Sami si potom začnú všímať veci, ktoré predtým nevideli – že ich dieťa nekreslí, nekomunikuje alebo nevie strihať papier. Hlavným princípom je pochopenie, že žiadosť o pomoc resuš pedagóga a iných odborníkov nie je prejavom slabosti alebo neschopnosti pedagóga, ktorý by nevedel ako pracovať s deťmi so špecifickými potrebami, ale že je to prirodzené, že ako pedagóg potrebuje pomoc odborníkov aj rodičov, aby všetky deti mali možnosť vzdelávať sa podľa individuálnych potrieb.

Poskytujete vo Švédsku vzdelávacie kurzy aj pre rodičov detí, ktorí zistia, že majú doma resuš dieťa?

Rodičia detí so špecifickými potrebami v predškolskom veku, teda do päť rokov, chodia na rôzne vzdelávania do centier asi na štyri hodiny doobeda päť až šesť týždňov. Túto možnosť ponúkajú pre všetkých rodičov, ale aj pre deti – tínedžerov aj tých, čo boli diagnostikovaní ako dospelí. Naučia sa tam, čo tá ktorá diagnóza obnáša, ako doma s takýmito deťmi a dospelými pracovať, ako si určovať pravidlá, navzájom si vymieňajú skúsenosti, povzbudzujú sa a dávajú si tipy, čo môžu pre seba a pre svoje deti urobiť, ako si pomôcť, keď niečo alebo niekto „vybuchne“. Dôležité je, aby boli v škôlke, v škole a v rodine nastavené približne rovnaké pravidlá. Celé to funguje tak, že rodičov na vzdelávanie pozvú samotné centrá, zaradia ich do systému vzdelávania, kde sa potom musia zaregistrovať a kurz absolvovať. Kurz prebieha vo večerných hodinách. Ak kurz dokončia, majú právo od systému žiadať, aby podporil aj pedagógov svojho dieťaťa. Dostávajú aj finančný príspevok od štátu, aby dokázali splniť nadpriemerné nároky svojho dieťaťa.  

Je vo Švédsku rozdiel v odmeňovaní učiteľov podľa miery ich vzdelávania a odbornosti?

Áno, vo Švédsku je nastavený systém odmeňovania pedagogických zamestnancov podľa ich odbornosti. Učitelia sa môžu vzdelávať prostredníctvom študijného voľna – jeden deň v týždni alebo po večeroch. Tým si môžu zvyšovať kvalifikáciu a odmenu.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/photos/mLqWFEtlIEs)

Čo je pre vás v materskej škole najdôležitejšie pri práci s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami?

Podľa mňa je dôležitý náš prístup, jednanie s deťmi – nechceme, aby mali pocit strachu, úzkosti a neporozumenia. Všetko musí medzi nami fungovať na základe dôvery a priateľstva. Ak dosiahneme vzájomný pocit dôvery a priateľstva, potom môžem začať s nimi pracovať. Napríklad prvý týždeň či dva si s nimi len vytváram vzťah. Počúvam, čo by chceli robiť, čo ich baví. Ak sa náhodou niečo stane a ostatné deti na to zareagujú negatívne, začnú ukazovať na iné dieťa prstom – najľahšia cesta, ako si zavrieť pred tým dieťaťom dvere, je pridať sa k nim a poukázať na neho prstom, vykríknuť jeho meno.

Je dôležité dať im najavo, že sa to môže stať hocikomu a ísť ďalej, nevracať sa k tomu – treba zabrániť tomu, aby si to spájali s menom toho dieťaťa. To som sa naučila pred pár rokmi. Človek chcel vtedy zastaviť nejakú katastrofu a vykríkol meno dieťaťa, ktoré rozbilo v jedálni tanier, no odvtedy si deti identifikovali ten problém s týmto dieťaťom. Snažíme sa poukázať na to, že aj pedagóg môže rozbiť tanier alebo niečo iné a že život ide ďalej. Vykrikovaním a karhaním komunikácia väčšinou končí, ak sa to deje príliš často a s jedným dieťaťom, môže sa preto stať čiernou ovcou kolektívu, môže prestať chcieť chodiť do škôlky. Pracujeme s tým, že každí sme iní. Niektoré deti vnímajú inakosť ostatných detí viac, iné nemajú problém s nikým, ani s tým, ako sa s nimi hrať. Je pre nás dôležité hovoriť s nimi o tom, že všetci sme iní a všetci robíme chyby, ale nikoho nemôžeme odsúvať bokom len preto, že je iný.

Čo čaká deti po predškolskom vzdelávaní? Ako vyzerá ten proces prechodu do škôl?

Deti, ktorým špecifické potreby diagnostikujú ešte v materskej škole, dostávajú pri nástupe do základnej školy automaticky asistentov, tí zase súhrnné informácie o jeho potrebách a možnostiach rozvoja. Pri prechode zo škôlky do školy je komunikácia veľmi štrukturovaná,  ak učiteľ zo základnej školy potrebuje nejakú podporu a pomoc, stále má možnosť kontaktovať učiteľa z materskej školy, ktorú dieťa navštevovalo. Avšak, aj u nás je dôležité dodržiavať GDPR a vedieť, ktoré informácie o dieťati môžu učitelia poskytovať na základe súhlasu zákonných zástupcov ďalším osobám.

Ako si vážia ľudia prácu učiteľov materských škôl vo Švédsku?

Každý článok vzdelávacieho systému má svoje špecifiká. V rámci predškolskej výchovy a vzdelávania je to dosť piplavá robota – sú to predsa deti od jedného do piatich rokov, každé z nich má iné potreby. Mnohí rodičia to vnímajú. V základnej škole si zase dávajú záležať na tom, aby vnímali, aké deti k nim prichádzajú z materských škôl. Dnes sa u nás vo Švédsku kladie dôraz  na rozvoj matematických predstáv, porozumenie textu a vraciame sa aj k rozvoju digitálnych zručností, ale v súčasnosti pracujeme napríklad aj na programovaní robotov a na logickom myslení. Najviac vnímam výraznú podporu výchovy k demokracii, prejavuje sa napríklad tak, že deti môžu pri niektorých dôležitých rozhodnutiach samé hlasovať.  Ono je pekné vidieť, aké veľké zmeny sa tu dejú. Človek sa však musí neustále vzdelávať, aby tempo zmien stíhal – veď niektoré deti v škôlke vedia viac ako my dospelí. A to je krásne.

Autor: Aneta Chlebničanová, senior expert Nadácie pre deti Slovenska a riaditeľka pre rozvoj v Škole u Filipa