Veronika Kevely, osobný archív

Prečo je dôležité, aby na výchovu a vzdelávanie detí v predškolskom veku nazeral psychológ alebo poradca? Prečo by mali byť v týchto zariadeniach prítomní?

Obdobie predškolského veku je nesmierne dynamickým obdobím v živote každého dieťaťa. Aby som to zjednodušila, poviem to takto – vo veľmi krátkom čase sa udejú veľké rozhodujúce veci, ktoré budú mať na nich vplyv celý život. Nástupom do škôlky vstupuje dieťa prvýkrát do väčšieho kolektívu rovesníkov. Zatiaľ čo v rodine sa väčšinou uspokojovanie potrieb prerozdeľuje len medzi jej členov, v skupine rovesníkov už dieťa „naráža“ na potreby väčšej skupiny a s tým prichádzajú prvé sociálne výzvy mimo vlastnej rodiny. Je to náročné obdobie aj pre rodičov. Proces adaptácie detí do materskej školy je jednou z tých oblastí, v ktorej má psychologická podpora tak pre deti, pre rodičov ako aj pre pedagogický personál obrovský význam.

Aký?

Taký adaptačný proces trvá aj tri mesiace. Vždy vravievam rodičom, aby nemali obavy z toho, ak sa dieťa do materskej školy hneď neteší. Dieťa cíti podvedome túžbu rodičov, aby bolo šťastné a vysmiate, ideálne pred príchodom aj po odchode z materskej školy. Ak tomu tak nie je, majú obavy a môže sa naštartovať spletitý kruh neistoty, ktorú si vzájomne odovzdávajú. Pôvodne sľubný štart sa môže aj pre jeho krehkosť nalomiť a predĺžiť. Spolupráca s rodičmi je v tomto procese nesmierne dôležitá. Psychológ vie byť výborným mediátorom medzi všetkými členmi, ktorí sa tohto dôležitého procesu zúčastňujú. A to sme len na začiatku školského roka. Každá významná zmena v rodinnom prostredí sa ihneď odrazí aj na dieťati počas pobytu v škôlke, ale funguje to aj naopak. Keď si predstavíme, čím všetkým môže byť rodina v súčasnej dobe ohrozená a aké potreby a očakávania z toho plynú aj na školské prostredie, je nemysliteľné, aby to mali všetko na pleciach len pedagógovia.

Opýtam sa teraz takto – čo je na Slovensku nevyhnutným predpokladom na pochopenie tejto potreby a dôležitosti vo väčšinovej spoločnosti? Ja mám stále pocit, že je psychológia pre nás často zbytočná, že pred ňou ohŕňame nos, že ju naoko nepotrebujeme, tým pádom ani naše deti.

Neraz som počula, bohužiaľ aj od kolegov, že za ich čias „nikto nič neriešil a sme tu“. Vtedy sa len pousmejem a poviem, aké je skvelé, že tie časy už skončili a my sa posúvame ďalej. Pre mnohých je zahanbujúce priznať si, že navštevujú psychológa, alebo že ich dieťa chodí na terapiu. Veľa rodičov sa bojí prísť do školy s atestmi s potvrdenou diagnózou. Majú obavy, že ich dieťa bude nálepkované, stigmatizované, šikanované alebo nejako diskriminované, preto taja návštevy u psychológov, psychiatrov, terapeutov. Nechcem zovšeobecňovať, úplne ich strachu rozumiem, no práve preto je dôležité, aby mala každá škola svojho psychológa, ktorý vie všetky tie odborné informácie prichádzajúce zvonka „preložiť“ do jazyka zrozumiteľného pre všetkých tých, čo sa podieľajú na výchovno-vzdelávacom procese konkrétneho dieťaťa.

 

"Je dôležité, aby mala každá škola svojho psychológa, ktorý vie všetky tie odborné informácie prichádzajúce zvonka „preložiť“ do jazyka zrozumiteľného pre všetkých tých, čo sa podieľajú na výchovno-vzdelávacom procese konkrétneho dieťaťa."

Funguje to aj opačným smerom? Smerom k rodičom a k škole?

Samozrejme. Vždy si ako školská psychologička dávam záležať na tom, aby jednotlivé žiadosti o odborné vyšetrenia, ktoré rodičia následne odovzdávajú externým odborníkom – detským psychológom, pedopsychiatrom či špeciálnym pedagógom – boli podrobné. Obavy a starosti rodičov pritom narastajú, nevedia, čo to bude pre ich dieťa znamenať, ani aký to bude mať dopad na jeho úspešnosť v škole. Aj škola potrebuje poradiť, usmerniť. Potreby dieťaťa sú vždy prvoradé, preto je dôležité, aby spolupráca nás všetkých fungovala dobre. Tým sa vraciam na začiatok svojej odpovede – ak nám v tomto procese niekde chýba skúsenosť, zostávajú nám len otázky a strach. Súčasná generácia rodičov skutočne nemala v období vlastnej školopovinnosti skúsenosti so psychológmi či špeciálnymi pedagógmi na školách. Avšak, všetci majú skúsenosť so stigmatizáciou, nálepkovaním či šikanovaním, pred ktorými sa veľakrát zatvárali v škole oči. Som presvedčená, že v tých materských, základných či stredných školách, ktoré svojho školského psychológa majú, je skúsenosť tak rodičov ako aj školy pozitívna a fungovanie bez neho si už možno nevedia ani predstaviť. A presne takýchto skúseností potrebujeme viac.

Minister školstva ešte v lete spomínal, že v roku 2021 pribudne na školách 100 psychológov, ďalšie roky potom po 70. V minulom školskom roku sa napríklad v takmer dvoch tisíckach štátnych základných škôl vzdelávalo cez 400 tisíc detí. Psychológov však na nich podľa Centra vedecko-technických informácií pracovalo len 275. Ako je potom možné, že u vás v škole máte jedného psychológa na každom stupni? 

Pravdepodobne to bude tým, že sme škola súkromná. Patríme do siete zahraničných nemeckých škôl, takže dôvodom môžu byť lepšie finančné možnosti. Nie je to však úplným pravidlom. Poznám školy, ktorých odborný nepedagogický tím je ešte väčší ako ten náš. Veľakrát to však začína jedným človekom-psychológom alebo špeciálnym pedagógom, ktorí k sebe pritiahnu ďalších odborných kolegov. Zámerne uvádzam tieto dve profesie, keďže sa ich kompetencie na školách dlhé roky miešali. To je nesprávne, sú to predsa úplne iné profesie, jedna nenahrádza tú druhú. Považujem za dôležité ešte podotknúť, že síce naša škola má troch psychológov, nie každý z nich u nás pracuje na plný úväzok. Je skvelé, že práca psychológa vie byť tak variabilná, aby popri práci v školskom systéme, mohla mať aj svoje ďalšie využitie, napríklad v centrách venujúcich sa poradenstvu, diagnostike a podobne. Zároveň, profilovať sa aj v rámci školy na určité vekové kategórie detí, vie byť takisto veľmi prínosné. Oba tieto aspekty sú výbornou prevenciou proti vyhoreniu.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/s/photos/kindergarten)

Nepomer medzi súkromným a bežným štátnym školstvom je niekde výraznejší, inde  menej. Myslíte si, že by súkromné školy mohli tie bežné štátne učiť, ako si napríklad pri zháňaní odborných zamestnancov pomôcť na vlastnú päsť, ak to inak nejde? Sieťujete sa dosť?

Bez pomoci a zdieľania by, popravde, každý psychológ začínal na škole len veľmi ťažko. Kedysi boli začínajúci školskí psychológovia viac-menej odkázaní na metódu pokus a omyl. Prostredníctvom sociálnych sietí sa už vytvorili vynikajúce skupiny odborníkov, ktorí zdieľajú svoje osvedčené postupy, programy aj projekty, ktoré sa im na školách vydarili. Každý jeden skúsený starší kolega, ktorý si akoby to svoje “oddrel” na začiatku, je bohatým zdrojom cenných informácií. Doteraz som sa stretla najmä s tým, že ich v prípade potreby rád nezištne zdieľa. Ako odborní zamestnanci škôl máme možnosti stretávania sa na rôznych školeniach, webinároch, konferenciách, na ktorých nezáleží na tom, z akej školy pochádzame, stále ide o deti. Dané skúsenosti môžeme následne konzultovať s vedením a snažiť sa presadiť to, čo sa na inej škole osvedčilo. Podpora vedenia je nesmierne dôležitá, preto ďakujem všetkým osvieteným riaditeľom škôl, ktorí nám načúvajú a hľadajú možnosti.

Aký je vlastne rozdiel medzi školskou a pedagogickou psychológiou? Často oboma termínmi označujeme to isté, ale šípim, že sú v čomsi odlišné.

Áno, máte pravdu, obe sú dve samostatné psychologické disciplíny. Už z názvu pedagogická psychológia vyplýva, že sa jedná o vednú disciplínu, ktorá je takzvaná hraničná psychologická disciplína. V predmete jej záujmu sú psychologické zákonitosti celého výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorý sa uskutočňuje tak v školských ako aj v mimoškolských zariadeniach, a samozrejme v rodine. Pedagogická psychológia skúma, aké zmeny sa udejú v psychike dieťaťa vplyvom učenia a výchovy. Naopak, školská psychológia sa zase zaoberá primárne psychologickými aspektmi činnosti školy a jej subsystémov. Školský psychológ je nositeľom psychologických poznatkov, ktoré následne prepája v školskom prostredí. V centre jeho záujmu je riešiť problémy žiakov v učení, správaní a prežívaní. Súčasťou školskej psychológie je aj problematika profesijnej orientácie.

Vy už šesť rokov pracujete ako pedagogicko-psychologická poradkyňa na Deutsche Schule Bratislava, venujete sa agende detí, ktoré u vás chodia do materskej časti školy. V čom teda spočíva vaša práca, keď už ste si tú pozíciu sama vybojovala? 

Práca učiteľky v materskej škole na Deutsche Schule bola moja prvá oficiálna práca po ukončení štúdia učiteľstva pedagogiky a psychológie. Počas tých dvoch rokov v materskej škole som ešte študovala ďalej – robila som si špecializáciu zo školskej psychológie na bratislavskej Univerzite Komenského. Ešte počas môjho štúdia obsadili prvýkrát na Deutsche Schule pozíciu školského psychológa. Mne sa v materskej škole nesmierne páčilo, premýšľala som teda dlhšie nad tým, ako by som v rámci nej mohla využívať aj svoju odbornú stránku psychologičky. V časti materskej školy Deutsche Schule máme do 120 detí, šesť výchovných skupín a vyše 20-členný pedagogický tím. Nakoľko sa deti u nás učia v cudzom jazyku, vyplývali z toho všetkého isté špecifické potreby tejto inštitúcie.

Pozícia školského psychológa už bola obsadená, vytvorili sme teda spoločne s vedením novú pozíciu – pedagogicko-psychologického poradcu pre materskú školu. Zastávam ju už šiesty rok. Čím viac skúseností som získavala, tým sa moja práca a s ňou súvisiace kompetencie postupne vyprofilovali. Jeden deň v týždni sa venujem pedagogicko-psychologickému poradenstvu pre rodičov aj pre pedagógov. Dva až tri dni v týždni chodievam do tried, venujem sa preventívnym aktivitám zameraným na rozvoj sociálno-emočných zručností, orientačnej diagnostike. Takisto pracujem s niektorými deťmi aj individuálne, používam metódu terapie hrou. V rámci spolupráce so psychologičkou zo základnej školy sa intenzívne venujeme školským zrelostiam v materskej časti školy a v rámci základnej časti školy zase robíme spoločne rôzne preventívne a intervenčné aktivity.

Podľa prieskumu Centra pedagogického výskumu Univerzity Komenského z minulého roka iba 6,8 percenta detí má vnútornú motiváciu učiť sa. Môže psychológ alebo pedagogicko-psychologický poradca zefektívniť proces výchovy a vzdelávania detí? 

Myslím si, že to najviac súvisí s naším systémom odmeňovania – prichádza zvonku, od nás dospelých. Poviem to na banálnom príklade z materskej školy alebo z rodiny. Dieťa nakreslí obrázok, ide ho ukázať rodičovi alebo učiteľovi. Aká je bežná reakcia? Dieťa v tom lepšom prípade pochválime, aký krásny obrázok nakreslilo. Oceníme výsledok, nie proces. Myslím si, že v takýchto vskutku nevinných a dobre mienených momentoch zároveň my dospelí nechtiac tú prirodzenú vnútornú motiváciu u detí potláčame. Pritom stačí, ak by sme namiesto hodnotenia adjektívami – krásny, pekný, šikovný, múdry – vnímali a pomenovali to, ako sa dieťa snaží, ako si dáva záležať, aké je to pre neho dôležité, ako sa nevzdáva, aj keď je niečo ťažké, koľko práce mu to dalo, koľko radosti mu to prinieslo.

Dieťa predsa prichádza prvotne za nami, pretože sa s nami chce o tú radosť podeliť. My to všetko preskočíme a zhodnotíme náš pohľad na výsledok. Je to však nesmierne zradné a krehké, pretože nie vždy budú iní spokojní s našim výsledkom, a to aj napriek tomu, že sme sa nesmierne snažili. To sú tie nie zvnútra motivujúce skúsenosti, ktoré sú stále bežnou školskou praxou. Takže je to najmä v rukách nás všetkých. Psychológ, ktorý tieto procesy pozná a vníma, ich vie zakomponovať do svojej bežnej komunikácie s deťmi a podnietiť k tomu rodičov aj učiteľov.

Ako vlastne funguje naša vnútorná motivácia? Vieme si ju vylepšiť aj sami, bez pomoci? 

Pozrime sa najprv na to, čo býva také zradné na vonkajšej motivácii, o ktorej sme práve hovorili. Hrozí nám, že sa naučíme, ako na procese nezáleží. Naučíme sa, že vlastne ani tak nezaváži, koľko sa snažíme, vždy tu budú šikovnejší od nás, tí viac ocenení, tí s krajším obrázkom. Práve preto to môžeme veľmi rýchlo vzdať už ako deti. O pár rokov neskôr sa ocitneme v práci, ktorú nemáme radi a ešte k tomu je aj mizerne platená. Viníme z toho opäť iba okolie a cítime obrovský pocit nespravodlivosti v tomto svete. No ani ten opačný pól neznie veľmi lichotivo. Aj tí šikovní a úspešní, ktorým sa vždy darilo a každý bol s ich výsledkami a známkami spokojný, môžu napokon skončiť v práci, ktorú vlastne neznášajú. Dokonca v nej okrem možnej prestíže alebo dobrého zárobku nevidia ani žiadny seba-naplňujúci zmysel. Zjednodušila som to. Samozrejme, život nie je čiernobiely, pravdou však je, že toto s nami robí vonkajšia motivácia.

Nevylučujem tým však, že sprvu zvonka motivovaná činnosť sa nemôže stať neskôr našou vnútornou. Stáva sa to veľmi často. Je však dôležité spýtať sa samého seba, prečo to robím a ako sa pri tom cítim. Inak sa môže stať, že sa neuvedomujúc si to, odcudzíme prirodzenej vnútornej motivácii. Cieľom je naučiť sa znova počúvať to dieťa v nás, ktoré by sa rado hralo a bolo by pri tom šťastné. To dieťa vie, že sa oplatí posnažiť sa, pretože ho to v konečnom dôsledku naplní nesmiernou radosťou. Takisto vie, že to nerobí preto, aby spravilo spokojným svoje okolie, prvoradá je jeho vlastná spokojnosť. Všetci to dieťa máme v sebe, u niekoho možno spí hlbším spánkom, vtedy je pomoc dôležitá.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/s/photos/kindergarten)

Aké psychologické techniky či metódy by mohli používať s deťmi tí učitelia, asistenti či špeckári, ktorí na škole psychológa nemajú, ale vidia, že dieťa potrebuje práve tú pomoc, o ktorej sa tu rozprávame? Keď sa dejú zmeny v učení, správaní či v prežívaní. Pomôže aj rozhovor?

Úprimný záujem je nesmierne dôležitý. Áno, aj rozhovor dokáže spustiť sled pozitívnych zmien, záleží to však od závažnosti problému. Aby dieťa prosperovalo, je potrebné nadviazať užšiu spoluprácu s rodičmi, bez nich to pri určitom druhu ťažkostí nepôjde. Eventuálne môžu rodičov nasmerovať do jednotlivých poradenských centier, kam sa môžu na daný, nimi odhalený problém alebo podozrenie, obrátiť. Je fajn, keď učitelia utužujú triedne kolektívy. Vhodné sú pravidelné triednické hodiny, najlepšie je postaviť stoličky priamo do kruhu a dať aj deťom priestor prejaviť svoje emócie, potreby, priania, ale aj obavy a nespokojnosť. Už deti na základnej škole rady hovoria o vzťahoch, o priateľstvách a tiež o tom, čo ich v škole teší, čo naopak ťaží, za čo sú vďačné, po čom túžia, čo im chýba k tomu, aby sa cítili v triede lepšie a mali uspokojivé vzťahy. Je výborné využívať aj dynamiku skupiny, keď si deti môžu medzi sebou navzájom poradiť alebo navrhnúť riešenia, pomoc či podporu. Okamihy vzájomného zdieľania v bezpečnom prijímajúcom prostredí by mali byť súčasťou každej dobre fungujúcej triedy.

Na Slovensku je viac ako 400 tisíc detí, ktoré potrebujú ranú starostlivosť a predškolské vzdelávanie, no v materských školách toľko miest nemáme. Aký môže mať zanedbanie tejto starostlivosti dopad na tieto deti v budúcnosti? Ktoré skupiny detí sú najzraniteľnejšie? 

Na posúdenie dopadov absencie predškolskej starostlivosti by som potrebovala skôr kvalitný výskum, ktorý momentálne nemám k dispozícii. Osobne si myslím, že to závisí od množstva ďalších premenných a najmä od toho, ako podnetné bolo pre dieťa domáce prostredie. Rodinné prostredie bude mať vždy ten najzásadnejší vplyv na budúcnosť dieťaťa, žiadna inštitúcia nedokáže suplovať rodinnú náruč. Zároveň, vždy bude platiť, že pevné základy zvyšujú pravdepodobnosť kvalitnej a odolnej stavby. Ako som v úvode spomenula, v období predškolského veku sa toho udeje nesmierne veľa za veľmi krátky čas, takže do tých asi šiestich rokov života dieťaťa sa práve „stavajú základy“.

Správne ste poznamenali, že tu máme skupiny detí, ktoré sú zraniteľnejšie ako ostatné. Pre ne môže absencia prítomnosti v materskej škole znížiť šance na úspešné zaškolenie, začlenenie sa do skupiny detí a celkovo ovplyvniť školskú úspešnosť na dlhé roky – a to je len začiatok. Pre deti z menej podnetného prostredia, pre chudobné rodiny, takisto pre deti z rómskych komunít, môže byť práve návšteva materskej školy kľúčová. Preto vnímam veľmi pozitívne schválenú novelu zákona, podľa ktorej bude materská škola povinná pre všetky deti, ktoré dovŕšili päť rokov.

Navštevujú vašu materskú školu aj deti so zdravotným znevýhodnením?

Samozrejme, v Deutsche Schule máme aj deti so zdravotným znevýhodnením, ale v časti materskej školy momentálne nemáme žiadne integrované dieťa. Špecifikom našej školy je okrem iného to, že vzdelávanie v cudzom jazyku je veľmi náročné, vyžaduje si aj určité kognitívne predpoklady, že to dieťa zvládne. Je takisto dôležité, aby malo dieťa dobrú úroveň materinského jazyka. Z poznatkov zo psycholingvistiky vieme, že učenie sa cudzej reči a hlavne úspešnosť vzdelávania v nej, závisí od úrovne rozvoja materinskej reči. Ak ide o prijímanie detí do základnej školy, pre nás psychológov je školská zrelosť prvoradá. Naša budova nie je bezbariérová. Je to historická budova s početnými schodmi, takže v tomto, žiaľ, nie sme zatiaľ dostatočne inkluzívni, aj keby sme chceli. Budeme sa však onedlho sťahovať do nových priestorov, takže aspekt bezbariérovosti bude pri rekonštrukcii viac zohľadnený.

Už ste spomínali, že máte v Deutshe Schule odborný tím zamestnancov. Kto je jeho súčasťou?

Za materskú školu som ako pedagogicko-psychologický poradca zodpovedná ja. Zároveň máme psychologičku základnej školy pre prvý stupeň a psychologičku pre gymnázium, ktorá nastúpila v septembri tento rok. Kompetencie, ktoré mal kedysi na starosti jeden človek pre celú školu, sa tým pádom prerozdelili a zefektívnili. Práve vďaka tomu vieme aktívnejšie pracovať v rámci skupín v triede, robiť prevenciu a intervenciu už v zárodku problému. Na niektorých veciach sa podieľame aj spoločne, učíme sa od seba. Za to, že sa ten tím rozrastá, profiluje a naša činnosť zefektívňuje, môže z veľkej miery práve naša psychologička základnej školy, ktorá mala kedysi na starosti celú školu. Myslím, že mnohí z praxe by so mnou súhlasili, že pri takom počte detí, viete už len „hasiť“ akútne prípady, čo je vždy nesmierna škoda. Ďalej máme špeciálnu pedagogičku, ktorá je aktívna aj ako asistentka pre deti so špecifickými vzdelávacími potrebami na hodinách v základnej škole a na gymnáziu, tiež máme nového kolegu, ktorý sa čiastočne venuje inklúzii.

Ako u vás vyzerá adaptácia na škôlku či školu? Pamätám si, že u nás v základnej škole sa nikto nikdy nezaujímal o to, ako som sa cítila na prvom stupni, ako na druhom a dokonca ani na gymnáziu, keď som naň nastúpila. 

Každoročne som najviac aktívna od septembra do októbra, práve v najmenších triedach trojročných detí, v ktorých prebieha adaptácia. Jedná sa vždy o dve výchovné skupiny. Mať 36 detí v adaptačnom procese je náročné, ale myslím si, že v rámci kolektívu spolupracujeme veľmi dobre. Ak má niektoré dieťa pretrvávajúce adaptačné ťažkosti, dohodnem sa na ďalšom postupe v spolupráci s učiteľským tímom aj s rodičmi dieťaťa. Tento rok je situácia o to náročnejšia, že nám pre koronavírus absentuje každodenný kontakt s rodičmi, pretože pre protipandemické opatrenia nesmú vstúpiť do budovy. Ale poradiť sa, dohodnúť si konzultáciu, môžu vždy. Ďalšou významnou oblasťou je proces zaškolenia a s tým spojená diagnostika školskej zrelosti. Osvedčil sa nám postup, pri ktorom si urobíme orientačnú diagnostiku školskej zrelosti v rámci školy a deti, ktorých zrelosť je podľa našich výsledkov otázna, absolvujú diagnostiku v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.

Ilustračný obrázok (https://unsplash.com/s/photos/kindergarten)

Už sme spomínali, že od roku 2021 vzniká materským školám povinnosť predškolského vzdelávania päťročných detí. Odozva zriaďovateľov a škôlok je jasná – bude to ťažké, najmä kapacitne. Týka sa to aj vás, pripravujete sa na to nejako v škole? 

Áno, tyká sa to aj nás. Každoročne máme v triedach päť a šesťročných detí aj deti s odloženou školskou dochádzkou, bude to teda aj pre nás o niečo náročnejšie. Je to však úloha vedenia, popasovať sa s touto výzvou. Pre nás psychológov je najdôležitejšie identifikovať školsky zrelé a nezrelé deti v spolupráci s centrami pedagogicko-psychologického poradenstva a informovať vedenie školy o našich odporúčaniach.

Nedesia vás výsledky nedávneho prieskumu agentúry Focus na vzorke 58 učiteľov, z ktorého vyplýva, že až 60% z nich verí, že koronavírus SARS-Cov-2 bol vytvorený umelo? Takmer polovica z nich tiež uviedla, že neveria tomu, čo im o koronavíruse hovorí vláda SR. Na moju psychiku veru tieto výsledky nezapôsobili upokojujúco, od ľudí z radov pedagógov by som očakávala úsudky na základe vedeckých poznatkov a kritickom myslení, nie konšpirácií.

Znepokojuje ma to rovnako ako vás. Som toho názoru, že učiteľská obec vo svojich postojoch zrkadlí rozloženie bežnej populácie. Nie je tam to najlepšie z najlepšieho. Avšak to, že tie výsledky dopadnú tak zle, som nečakala. Zatiaľ to neviem pripísať ničomu inému, než kombinácii nášho vysokého školstva s nízkym platovým ohodnotením učiteľov, čo automaticky negeneruje potrebnú kvalitu. Kedysi sa hovorilo, že učiteľské povolanie je poslanie. Vykľulo sa z toho ospravedlnenie za to, že za prácu s deťmi, ktorá má prinášať učiteľovi radosť a naplnenie, nemá očakávať vysoký zárobok. Učiteľovi má byť odmenou práca. To je nezmysel, pretože ak učiteľ nevie slušne uživiť seba a svoju rodinu, je na hranici chudoby, frustrovaný, nespokojný a zraniteľný rovnako ako každý iný človek v podobnej situácii. To nie je skromnosť, ktorá má byť spoločnosťou oceňovaná, ale výkričník a apel, s ktorým je nevyhnutné niečo robiť a prinavrátiť učiteľskému povolaniu svoju stratenú dôstojnosť.

 

„Kedysi sa hovorilo, že učiteľské povolanie je poslanie. Vykľulo sa z toho ospravedlnenie za to, že za prácu s deťmi, ktorá má prinášať učiteľovi radosť a naplnenie, nemá očakávať vysoký zárobok.“

Cítite, že by na deti v materskej škole vplýval koronavírus negatívne? Frustruje ich to? Narušilo to vaše vzdelávanie v materskej škole? 

Určite to na deti vplýva priamo úmerne tomu, ako veľmi a akým spôsobom sa táto téma preberá v ich rodinách. Stalo sa nám, že dieťa nechcelo vstúpiť do budovy, pretože sa bálo koronavírusu. Bolo to po víkende. Dieťa bolo preľaknuté, pravdepodobne aj presýtené podnetmi na túto tému z domu. Pri našich preventívnych aktivitách deti často vyjadrujú túžbu po tom, aby sa to už skončilo, aby sme nad vírusom zvíťazili. Snažíme sa však najmä o to, aby sme deťom v školskom prostredí zabezpečili kus pôvodnej normálnosti, a pritom reagovali aj na ich spontánne otázky a obavy, ktoré sú spojené so súčasnou situáciou.

Ako dnes vyzerajú vaše pracovné dni? 

Teším sa, že sme od septembra zatiaľ otvorení a aspoň v materskej škole sme nemuseli prejsť do online priestoru. Jar tohto roku bola nesmierne náročná pre nás všetkých. Ak by sme však zostali na nejaký čas zatvorení aj my v materskej škole, sme pripravení zosynchronizovať a zmobilizovať sa v krátkom čase. S touto možnosťou rátame od začiatku školského roka. Momentálne mám za sebou adaptačné obdobie nových detí a po tejto fáze nás teraz čakajú prvé rozhovory s rodičmi, pri ktorých môžu pedagógovia využiť aj moju podporu. Okrem poradenstva a individuálnej práce s deťmi sme obe psychologičky zintenzívnili prevenčné a intervenčné činnosti priamo v triedach a vo výchovných skupinách. V tom vnímam najväčší rozdiel oproti predošlému školskému roku.

Čomu sa venujete v občianskom združení Nervuška-ARTE?  Vďaka nemu som sa k vám a k vašej práci vlastne aj dostala.  

Pokračujem vo svojej činnosti individuálnej práce s deťmi nedirektívnou metódou terapie hrou. Zatiaľ mám túto činnosť čisto ako dobrovoľnú aktivitu raz do týždňa. Mojim zámerom bolo nabrať viacero skúseností s detským klientom mimo školy. Považujem to sama pre seba za nesmierne podnetné a profesijne zaujímavé, keď môžem dieťa vnímať len v samotnej herničke, plne sa pritom koncentrovať na jeho vlastnú hru a čo je najdôležitejšie, vytvoriť si s ním vzťah mimo školský systém. Tu ma dieťa nevníma v rámci triedy, neuvidí ma na chodbe, ani ako sa rozprávam s jeho učiteľom alebo so spolužiakmi. Tento zážitok som si v rámci sebavzdelávania chcela zažiť, za čo som Nervuške-ARTE nesmierne vďačná.