Tomáš Eckhardt vyštudoval Strednú zdravotnícku školu v Bratislave v odbore farmaceutický laborant. Vysokoškolské štúdium na Lekárskej fakulte ukončil v roku 2013. V súčasnosti pracuje vo Vaskulárnom centre v Ostrave ako lekár so zameraním na choroby ciev. Vo voľnom čase sa venuje behu. Oddychuje pri literatúre realizmu a rýchlej jazde autom. Ako dobrovoľník pôsobí v táboroch pre deti s ťažkým zdravotným postihnutím.
Ako hodnotíš z pozície lekára prístup k zdravotne znevýhodneným ľuďom na Slovensku?
TE: Každý druh zdravotného postihnutia, či už ide o postihnutie telesné alebo mentálne, si vyžaduje trpezlivý prístup, schopnosť empatie a nutnosť prispôsobiť sa individuálnym potrebám každého človeka. Myslím si, že súčasné zdravotníctvo, čo sa poskytovania zdravotnej starostlivosti týka, je na dobrej úrovni. Osobne som už mal možnosť liečiť ľudí so sluchovým zdravotným postihnutím či ľudí hluchonemých, i mentálne postihnutých. Základom je vždy sa snažiť vcítiť do druhého, čo každý z ľudí potrebuje či vyžaduje. U zdravotníkov by práve to malo byť ich prirodzenou vlastnosťou.
Čo považuješ za najväčší problém v spoločnosti, ak hovoríme o zdravotne ťažko postihnutých?
TE: Za najväčší problém považujem ignorantstvo - odvracanie zraku od potrieb zdravotne postihnutých. Myslím si tiež, že pocit „byť ignorovaným" u ľudí so zdravotným znevýhodnením vyplýva z faktu, že nie vždy majú v bežnej dennej činnosti rovnaké možnosti a príležitosti ako ľudia bez zdravotného obmedzenia. Sú tu i ďalšie záležitosti, ako napríklad zabezpečenie kompenzačných pomôcok, zdravotných pomôcok, ktoré je podmienené nutnosťou veľkého množstva byrokracie. Všetky prekážky v nich môžu vyvolať pocit nespravodlivosti. Tá môže žiaľ viesť druhotne aj k tomu, že samotní zdravotne postihnutí ľudia cítia potrebu sa separovať.
Sú ľudia so zdravotným znevýhodnením spoločnosťou prijatí?
TE: Myslím si, že celkovo áno. Za posledných pár rokov pozorujem veľký pokrok v tom, že takmer v každej inštitúcií existujú bezbariérové prístupy. Taktiež mám pocit, že je zdravotne postihnutých ľudí viac „vidieť“, čo ma osobne veľmi teší. V mojom okolí napríklad žije asi 40-ročná pani na vozíku, ktorú vidím často na prechádzke s jej dvoma psami, nemeckými ovčiakmi, s ktorými tvorí skvelý tím – tie psy ju nenechajú nikdy oddýchnuť si. Občas vidím, ako ju ťahajú na jej vozíku, akoby pani bola paničkou v kočiari, ktorú ťahajú kone. Podstatné je však povedať, že všetci si to vyslovene užívajú a na jej tvári vidím výraz spokojnosti. Stretávam ju v parku, či ako presviští aj s svojimi štvornohými kamarátmi po prechode pre chodcov. Len sa tak za nimi zapráši. Taktiež vnímam prítomnosť zdravotne postihnutých ľudí na akciách, akými sú hudobné festivaly či divadelné predstavenia. Je ich vidieť častejšie a to je skvelé.
Dlhoročne sa venuješ osobnej asistencii v táboroch pre zdravotne ťažko postihnuté deti trpiace svalovou dystrofiou. Ako tieto deti vnímaš?
TE: Dieťa so svalovou dystrofiou vnímam ako akékoľvek iné dieťa. Každé z nich je osobnosťou, ktorá má svoj temperament, svoje záľuby, svoje radosti i svoj smútok. Jediný rozdiel je ten, že deti so svalovou dystrofiou musia mať v duši bojovníka. Takého, ktorý dokáže zápasiť s nástrahami každodenného života o niečo viac než ten u detí, ktoré nie sú limitované zdravotným postihnutím.
Sú podľa teba zdravotne ťažko postihnutí na Slovensku diskriminovaní?
TE: Myslím si, že nie. Ak aj áno, je to skôr niečo neúmyselné. Niečo, čo vyplýva z ignorancie či predsudkov. Domnievam sa, že podmienky pre zdravotne postihnutých sa pomaly, ale isto zlepšujú. Deti, s ktorými v tábore pracujem, sú predsa ešte len deti. Dokážem si predstaviť, že každé dieťa, ktoré je iné a niečím sa od svojich rovesníkov odlišuje, napríklad v škole či dennom živote, to pocíti. Veľmi preto záleží do akého kolektívu sa tieto deti dostanú.
Zároveň je dôležité, akých majú rodičov. Len mentálne vyspelý rodič dokáže vysvetliť svojmu dieťaťu napríklad to, že ak sa mu deti v škole smejú pre jeho okuliare a nazývajú ho „okuliarnikom indickým“, ako to bolo za mojich detských čias, nie je to jeho vina. Taktiež dokážu posilniť jeho sebavedomie a asertivitu zdravým spôsobom. U detí so svalovou dystrofiou je to pre rodičov ešte náročnejšie, preto je milujúca rodina o to viac dôležitejšia.
Ako vnímaš, na základe svojej vlastnej skúseností s ťažko chorými deťmi aj rodinami, vzdelávanie na Slovensku?
TE: O tejto téme nemám veľa informácií. Z toho, čo som počul, viem, že vo vzdelávaní sú určité rezervy. U detí so svalovou dystrofiou to primárne vyplýva z obmedzenia v pohybe a postupujúcej svalovej slabosti. Verím, že ak by každá škola, každé ihrisko, každé centrum voľného času na Slovensku malo bezbariérové prístupy, každé z detí by malo lepší prístup k možnostiam, ako zažiť radosť a nájsť aktivity, ktoré ich budú napĺňať. Či už je to v škole alebo mimo nej.
Myslíš, že tieto deti sú so slovenským vzdelávacím systémom spokojné?
TE: K tomu sa nedokážem vyjadriť za deti samotné. Myslím si však, že hlavne deti mladšej vekovej skupiny, s ktorými mám možnosť pracovať, úprimne neuvažujú o tom, aké je ich vzdelávanie na škole. Skôr si myslím, že vnímajú tie druhotné efekty. To, že oni majú určité obmedzenia a ich spolužiaci nie. To je, myslím to, čo si skôr tieto deti v škole všímajú. Teda, aspoň tak to vnímam mojimi očami ja.
Čo si predstavuješ pod pojmom inkluzívne vzdelávanie?
TE: Pod týmto pojmom si prestavím vzdelávanie, ktoré umožní spoločne fungovať zdravým deťom spolu s deťmi s určitým telesným či mentálnym postihnutím v spoločnom kolektíve, a vytvorí pre každé z nich rovnaké podmienky.
Ako by podľa teba malo vyzerať inkluzívne vzdelávanie v praxi?
TE: V ideálnom prípade by podľa mňa malo byť základnou myšlienkou, aby malo každé dieťa možnosť získať vedomosti a vyťažiť maximum z toho, čo je daná vzdelávacia inštitúcia schopná každému zo svojich zverencov poskytnúť.
Určite by ale deti so zdravotným postihnutím svoje limity ignorovať nemali, to nie. Ale aby každý jeden deň v škole, a aj v živote, prežívali pri učení a iných činnostiach plnohodnotne. Aby mali otvorené možnosti a aby aj prístup k nim bol taký, že by na svoje zdravotné znevýhodnenie chvíľami zabudli a nevnímali ho. Aby to miesto v hlave a srdci, ktoré vypĺňa strach a obavy, vyplnila radosť a chuť do učenia.
Myslíš si, že má inkluzívne vzdelávanie na Slovensku našliapnuté správnym smerom?
TE: Nedokážem to posúdiť, téma ako taká je pre mňa neprebádaná. Celkovo ale dúfam a snažím sa veriť, že áno. Bude to chcieť ale ešte veľa času a silných ľudí.
Čo musíme na Slovensku zmeniť k lepšiemu?
TE: Myslenie.
Autor: Zuzana Wagnerová
